Keď sa im nepáčia, občas im hodia fľašu do hlavy

, , , , ,

Občianske združenie pomáha upozorňovať na prípady násilia páchaného na ženách v sex-biznise. Na spoluprácu presvedčili policajtov i ženy, ktoré pracujú priamo na ulici či na privátoch.

Pištoľ pri hlave, vyhrážanie sa nožom, znásilnenia, bitky, škrtenie či nadávky. Biela dodávka odstavená na parkovisku neďaleko bratislavskej rafinérie Slovnaft bola svedkom nespočetného množstva podobných príbehov.

Postupne k nej prichádzajú ženy pracujúce v sex-biznise na neslávne známom výjazde z Bratislavy. Niektoré ostanú dlhšie, rozprávajú o svojich problémoch so „zákazníkmi“, na úradoch či s lekármi.

Okolo prechádzajú desiatky áut, neoznačené auto nevzbudzuje žiadnu pozornosť. Teplý čaj, káva, kondómy, testovanie na HIV alebo syfilis, právna pomoc, výmena injekčných striekačiek a mapovanie násilia v komunite, ktorú by miestni v týchto končinách najradšej nevideli.

Žiadne logo, žiadne pestré farby, žiadne marketingové nápisy. Namiesto toho právna pomoc, zdravotná prevencia a desiatky príbehov o tom, ako sa pracuje na nočnej ulici veľkomesta.

Sex, drogy, násilie

Občianske združenie Odyseus je v bratislavských uliciach dobre známe. Sedemnásť rokov sa venuje nízkoprahovej práci so ženami poskytujúcimi sexuálne služby za peniaze a ľuďom, ktorí injekčne užívajú drogy. Priamo do terénu chodí Odyseus štyrikrát do týždňa, okrem parkoviska v blízkosti stredoškolského internátu aj na Panónsku ulicu a do neslávne známej bytovky Pentagón vo Vrakuni.

„V teréne nenosíme viditeľné označenia, podľa ktorých by každý videl, že sme to my. Nechceme zbytočne pútať pozornosť okolia a chceme klientom a klientkám v najvyššej možnej miere zabezpečiť súkromie a anonymitu”, vysvetľuje Olívia Strelková, ktorá má v neziskovke na starosti program s názvom Červený dáždnik. Ten sa ako jediný na Slovensku venuje potláčaniu násilia na ženách pracujúcich v sex-biznise.

„Je to veľmi tabuizovaná téma, nikto o nej nechce veľmi hovoriť,“ vysvetľuje Strelková. Prvý prieskum robili na túto tému medzi ženami pred siedmimi rokmi.

ilu3

Z 21 žien pracujúcich v pouličnom sex-biznise zažilo dvadsať opýtaných žien niekedy v živote pri svojej práci násilie. Polovica z nich opakovane. Presnejší pohľad do ulice má priniesť tretí prieskum, ktorý Odyseus vykonáva v teréne v týchto dňoch.

„Chceme zistiť, aké najčastejšie formy násilia sú páchané na týchto ženách, s čím sa klientky denne stretávajú,“ vysvetlila Strelková.

Pri téme sex-biznisu si väčšina ľudí predstaví klasickú šablónu: vyzývavo oblečenú Rómku približne medzi 20 až 40 rokov, ktorá je závislá na drogách a má problémy so zákonom.

„V skutočnosti to tak nie je, nevieme ich takto škatuľkovať. Niektoré sú slobodné, iné majú rodinu a deti. Niektoré užívajú drogy, iné drogy zásadne odmietajú, nepijú ani alkohol,“ vysvetľuje mladá právnička. Mýtus o tom, že na ulici sú prevažne len mladé dievčatá, Strelková odmieta: „Veľa ľudí si nevie predstaviť ženy v sex-biznise nad štyridsať rokov, ale i s takými pracujeme.“

Počas socializmu ich vtedajší režim označoval za príživníčky, dnes sú v očiach verejnosti vnímané ako odpad.

90. roky

Sandra je neprehliadnuteľná osoba. Charizmou aj výzorom. Sama o sebe s úsmevom hovorí, že je chodiacou históriou sex-biznisu v Bratislave. S fotografiou ani zverejnením celého mena nesúhlasila.

Začiatkom 90. rokov si ešte ako mladá študentka užívala nočný život hlavného mesta. „Bola to čudná doba, ľudia spoznávali slobodu a nové možnosti,“ spomína na porevolučnú atmosféru vo svojom rodisku. Prvé roky po revolúcii platilo v uliciach viac právo silnejšieho než písané zákony.

Sex sa vtedy kupoval v centre mesta, neskôr sa to presunulo na Krížnu ulicu a po vybudovaní diaľničných obchvatov k výjazdom z mesta.

„Bola som mladá a často som chodila na diskotéky. Odtiaľ sme sa zastavili ešte v bufetoch, kde stávali aj profesionálky. Občas na nás zatrúbili autá, alebo sa priamo zastavili a pokrikovali na nás.“ Poskytovať takéto služby mužom odmietala. „Nebrala som ich vážne,“ doplnila Sandra.

Zlomový moment pre ňu bol, keď išla s kamarátkou stopom na diskotéku mimo mesta.

„Chlap, ktorý nás viezol nám dal konkrétnu ponuku. Ešte vtedy som hovorila kamarátke: Vidíš, a takto začínajú,“ smeje sa Sandra.

Vyučená krajčírka bez zamestnania vtedy sex za peniaze odmietla, no niečo sa zmenilo.

„Začala som nad tým premýšľať, potrebovala som financie, tak som sa asi o mesiac išla sama postaviť na skúšku na ulicu,“ zdôverila sa otvorene Sandra. Tieto večerné akcie sa postupne opakovali, až sa stali rutinou.

Z centra sa postupne presúvala na Krížnu ulicu, odtiaľ ako väčšina jej kolegýň na Vajnorskú ulicu.

„Chodila som tam ako do bežnej práce a pri tom sa starala o domácnosť, o seba, nemala žiadne sociálne problémy.“ Z ulice odišla pred dvomi rokmi – na privát.

Z ulice na web

„Dnes sa sex-biznis robí cez internet, priváty, verejné domy. Je veľmi ťažké preniknúť niekam, kde nie sú dvere,“ vracia sa Sandra v rozprávaní do súčasnosti. Rozšírením internetu a smartfónov sa stal sex za peniaze dostupnejší ako kedykoľvek predtým a zároveň aj anonymnejší.

„Všetko je skryté za štyrmi stenami. Na ulici je nepríjemné, ak sa na niekoho chodia pozerať ako do zoologickej záhrady a fotografujú nás,“ vysvetľuje pracovníčka v sex-biznise. Podľa nej si tak v hlavnom meste tajne privyrába pri bežnom zamestnaní mnoho žien. Názor o neskúsených študentkách, ktoré sa po príchode z malých miest do Bratislavy začnú predávať, považuje za jeden z tradičných mýtov v tejto oblasti.

Vďaka svojej povahe a minulosti je Sandra pre Odyseus nielen cenný zdroj informácií, ale aj most medzi uzatvorenou komunitou a vonkajším svetom.

Nazýva sa aj ako prvá sex-biznis aktivistka na Slovensku. V Červenom dáždniku pracuje od roku 2010. Z terénu získava nielen informácie, ale slúži aj ako prvá osoba, ku ktorej ostatné ženy v sex-biznise chodia požiadať o pomoc.

11666058_1033283130030396_2077179412743191655_n

„Odyseus som si všimla ešte na Krížnej, kam chodili vymieňať iným dievčatám použité injekčné striekačky. Razantne som ich odmietla, nikdy som neužila drogy a nechcela som, aby ma s takými ľuďmi niekto spájal,“ vysvetľuje Sandra. Aktivistom sa takto niekoľko rokov vyhýbala.

Názor zmenila, keď sa začali objavovať prvé problémy s políciou. „Začali nám chodiť prehľadávať kabelky, vyhadzovali nás preč s tým, že ide o nepovolené zhromažďovanie sa, kontrolovali okoloidúce autá,“ vysvetlila Sandra.

Po právnej pomoci začala chodiť do neziskovky na diskusie, workshopy, po materiál pre kolegyne.

„Neobhajujeme nútenú prostitúciu ani obchodovanie s ľuďmi. Hlavnou náplňou našej práce je ochrana zdravia a dodržiavanie základných práv aj pre ženy v sex-biznise,“ zdôrazňuje Olívia Strelková.

„Ľuďom sa nemusí páčiť, aký typ práce si tieto ženy vybrali, ale nie je správne ich za to ponižovať a ubližovať im,“ myslí si Strelková.

V Červenom dáždniku riešili aj prípady, kedy im z jedného autá hodili fľašu do hlavy alebo ich opľuli. Celkovo pracujú s približne dvesto ženami zo sex-biznisu, z toho 50 je pravidelných klientok. Na jeseň plánujú pracovné stretnutie s políciou, na ktorom chcú hľadať spoločné riešenia, ako čo najefektívnejšie pomáhať ženám v sex-biznise, na ktorých je páchané násilie.

strelkova3

Prácu v advokátskej kancelárii vymenila za ulicu a nízkoprahové občianske združenie. Priznáva, že pred prvým výjazdom do terénu mala sama predsudky.

Projektová koordinátorka OLÍVIA STRELKOVÁ (26) v rozhovore o tom, ako sa pracuje so ženami v sex-biznise a spolupráci s políciou.

Ako ste sa dostali k téme sex-biznis a ľudské práva?

„Pred dvomi rokmi som ukončila štúdium práva. Ešte počas školy som pracovala v advokátskej kancelárii a neskôr ako koncipientka. Vtedy som sa venovala obchodnému právu. Som otvorený človek, rada pracujem s ľuďmi a chcela robiť niečo užitočné. Prácu, ktorá ma bude napĺňať. Nelákalo ma sedieť niekde v kancelárii a zakladať s.r.o-čky.

V občianskom združení Odyseus som mala kamarátku, ktorá raz napísala na Facebook status, že hľadajú dobrovoľníkov. Od malička som mala panický strach z ihiel a injekčných striekačiek, pri odberoch krvi som odpadávala. Nevedela som si predstaviť, že by som pracovala v takejto oblasti, ale zvíťazila vo mne zvedavosť. Sex – biznis je veľmi ťažká téma – podľa mňa najťažšia, akej sa Odyseus venuje. Mnoho ľudí pre takúto prácu pochopenie nemá, vidím v nej veľa možností. Bola to pre mňa výzva.“

Pamätáte sa na prvú cestu do terénu?

„Samozrejme, ale nebol to okamžite ostrý štart. Máme pravidlo, že každý nováčik musí ísť minimálne šesťkrát do komunity len ako pozorovateľ alebo maximálne nalievať klientkam čaj, kávu, polievku. Pamätám si, ako som na začiatku mala obavy. Ani náročný výcvik vás nepripraví na úplne všetky situácie, ktoré môžu v teréne nastať. Keď som však na vlastnej koži pocítila, ako priateľsky klientky na odyseákov reagujú, obavy sa rýchlo vytratili.

Občianske združenie pôsobí 17 rokov nepretržite v uzatvorených komunitách. Ako sa podarilo získať si dôveru týchto ľudí?

„Bola to a stále je dlhá cesta. V minulosti to občianske združenie skúšalo rôznymi spôsobmi. V Bratislave sa začiatkom 90. rokov začali rozmáhať drogy a nikto nevedel, čo s tým robiť.

Odyseus vtedy založila skupina študentov sociálnej práce, chceli pomáhať ľuďom v núdzi. Chodili napríklad do podchodu s bandaskami na použité injekčné striekačky, na ktorých bol recyklačný znak a na ňom odznak injekčnej striekačky.

Mali naštudované knihy o tejto téme, analýzy zo zahraničia, ako naštartovať program výmeny injekčných striekačiek, a spolupracovali s odborníkmi zo zahraničia. Ale v praxi išli systémom pokus – omyl. Viac ako webová stránka alebo sociálne siete sa nám osvedčilo, keď nás klienti medzi sebou odporúčajú. Pôsobíme iba v Bratislave, aj to je jeden z dôvodov, prečo sa o nás dozvedia skôr z osobných kontaktov, než cez internet.“

Aké sú prvé výsledky programu Červený dáždnik?

„V súčasnosti dokončujeme dotazníkový prieskum, aby sme vedeli, aká je skutočná situácia v teréne. Vydali sme brožúrku s kontaktmi a radami pre týrané ženy, ktoré pracujú v sex-biznise. Sú v nej kontakty, poradenstvo, možnosti ochrany.

Zo skúseností vieme, že polícia často chce pomôcť žene, na ktorej bolo páchané násilie, ale nevedia, kam zavolať, ktoré občianske združenia sa týraným ženám venujú dlhodobo. Podarilo sa nám dostať do tímu bývalého policajta, ktorý má stále v zbore dobré meno.

Je to iné, keď sa policajt rozpráva s policajtom, uvedie nás a potom ľahšie nájdeme dohodu. Chceme počuť, ako oni vnímajú problém násilia v sex-biznise, čo navrhujú, kde vidia nedostatky. Zlepšila sa nám aj komunikácia s vedením polície a na jeseň máme s nimi naplánované prvé stretnutia, zaujala aj virálna kampaň s komičkou Evelyn.“

Nemali ste obavy, ako ľudia zareagujú na kampaň obhajujúcu práva žien v sex-biznise?

„Chceli sme ju urobiť trochu kontroverzne a provokačne, ale v rámci hraníc etiky. Bol to pre nás test, ktorý sa vydaril. Cieľom nebolo presviedčať nikoho, aby so sex-biznisom súhlasil, ale rozprúdiť diskusiu o násilí. Podľa mňa je lepšie, ak video s Evelyn videlo viac ako 14-tisíc ľudí, ktorí sa dozvedeli niečo viac o probléme, o ktorom sa bežne nerozpráva akoby sme spravili dojímavé video a to malo niekoľko stoviek zahliadnutí od fanúšikov a známych. Cieľom bolo osloviť najmä mladšiu generáciu. Neobhajujeme obchodovanie s ľuďmi, ale snažíme sa búrať mýtus, že násilie k práci v sex-biznise jednoducho patrí, že je akýmsi „rizikom povolania“. Chceli sme poukázať na to, že násilie na ženách nesmie byť tolerované za žiadnych okolností.

Autor/ka: Rudolf SIvý 13.10.2015

Aktuality