Mladí chcú život bez úplatkov a korupcie

, , , , ,

druhý ročník literárnej súťaže pre žiakov základných a stredných škôl pripravilo OZ Proti korupcii.  Projekt podporený z Fondu pre MVO priniesol pohľad mladých ľudí na tému korupcie a úplatkov.

Na slávnostnom vyhlásení boli ocenené práce Kristíny Badáňovej, Dašeny Gombíkovej, Jerguša Vengriniho, Petra Kromku, Jazmíny Obedovej a Jána Hradického. Čestné uznanie získali Sára Dobrovodská a Magdaléna Lodňanová, cenu denníka N Rastislav Bobuľa a cenu .týždňa Martin Beňo. Gratulujeme!

IMG_0655

Vnímanie korupcie mladými považujeme za dôležité a podnetné, preto vám postupne prinesieme všetky víťazné práce. Ako prvú predstavujeme prácu Petra Kromku z Gymnázia Komenského v Lipanoch, ktorý získal 1. miesto v kategórii stredných škôl.

Prečo (mnohým) ľuďom neprekážajú úplatky?

„Čo zmôžu zákony tam, kde vládnu len peniaze?“
Gaius Titus Petronius

Peniaze nesmrdia. Suchopárna paradigma? Veru nie, výrok cisára Vespaziána zostáva neprekonaný. Sú vírusom, ktorým sa chce nakaziť každý z nás. Obdobne to vníma austrálsky domorodec aj príslušník kmeňa Navahov. Peniaze disponujú ojedinelou schopnosťou – dokážu demaskovať ľudský charakter v celej svojej nahote. Človek je tvor omylný, hlása akýsi terminus technicus. Zrejme nespochybniteľný faktor finančnej motivácie sa častokrát stáva hybnou silou konania, ktoré je v mnohých smeroch nezlučiteľné s individuálnym „mravným“ kódexom. Účel svätí prostriedky. Rafinované, no predovšetkým krátkozraké. My – ľudia, máme vo zvyku oddať sa podmanivému ideálu blahobytu, obmedzujúc svoje predstavy a sny horizontom iluzórneho mámenia ľahko dosiahnuteľného materiálneho „dostatku“. Pochopiteľne, potreba materiálneho zabezpečenia je absolútne prirodzená. Pri tomto konštatovaní sa však zároveň vynára aj zopár  zákulisných, no dôverne známych hrozieb. A ako vieme, z rozbehnutého vlaku sa vyskakuje nesmierne ťažko – následkom sa navyše nedá vyhnúť. Mamona už zmohla nejedného.

Žijeme azda v nejakom ekonomickom „absurdistane“? Bagatelizované korupčné kauzy, ktoré v uplynulých rokoch, mesiacoch či týždňoch lomcovali (a stále lomcujú) slovenskou spoločnosťou, sú bezcitnou „podpásovkou“ uštedrenou všetkému, častokrát naivnému, úsiliu  o budovanie CIVILIZOVANEJ krajiny. Tieto okolnosti v istom zmysle vyvracajú legitimitu nášho členstva v Európskej únii. A vraj Švajčiarsko strednej Európy! Korupcia je globálnym fenoménom, ktorý sa dotýka každého národa. Miera korupcie sa však zásadne líši. Žiaľ, tento pozoruhodný jav nedokáže dostatočne odôvodniť žiadny geopolitický model. Čím to je, že krajiny za „západnými humnami“ dosahujú v systematickom boji proti rôznorodým formám korupcie neporovnateľne lepšie výsledky? Azda ich netvoria Európania podobní nám? Klamú rafinovanejšie? Či kradnú sofistikovanejšie? Nuž, jedno je isté: od vyprahnutej pustatiny majú na míle ďaleko. Chýba nám teda systém? Historická skúsenosť? V čomsi sme predsa len iní.
IMG_0651

Bez snahy súdiť a paušalizovať, slovenská mentalita sa snáď najnázornejšie ilustruje na notoricky známom príklade: istý gazda uloví zlatú rybku. Tá sa mu za odmenu rozhodne splniť jedno želanie. Gazda si zaraz spomenie na suseda, ktorému sa darí „nad pomery“, pretože jeho krava mu dáva dvojnásobok mlieka. Rybka mu teda ponúkne ešte „výkonnejšiu“ kravu. Gazda to však odmietne a nástojčivo trvá na tom, aby rybka susedovu kravu skonfiškovala, nech nemá osohu (ani jeden). Tak aktuálne! Susedova prosperita v konečnom dôsledku predznamenáva aj môj rozmach, a teda o nič ma neukracuje. Je zrejmé, že dokiaľ nepochopíme spomínaný princíp, budeme tápať v bezvýchodiskovom kruhu. Závisť spravidla ústi do delty nehanebných skutkov a činov. Napäté medziľudské vzťahy, nežičlivosť a bezbrehý egoizmus vytvárajú ideálnu živnú pôdu pre zárodky korupcie. Človeka pobádajú k neustálemu zhromažďovaniu, pričom zabúda zmysluplne užívať. Peniaze sme ustanovili na piedestál najvyššieho cieľa a najúčinnejší nástroj, pomocou ktorého to možno dosiahnuť, už nie je násilie, ale isté zvádzanie. Zvádzanie prekročiť hranice. Zvádzanie ovládať, túžba dominovať, ktoré sa ukrývajú v útrobách nášho podvedomia. V každom človeku sú zakódované určité vzorce správania; jednak dané, a jednak získané pod vplyvom prostredia. Treba ale dodať, že mentalita nie je všeliekom, nezahojí neutíchajúci dopyt po odpovediach. Áno, všetky národy majú svoje špecifiká. Pre porovnanie, Slovania ako keby po celé stáročia uprednostňovali rôzne spôsoby spirituality, zatiaľ čo u Germánov prevládal pokojný pragmatizmus a racionalita. Ak sa na túto problematiku zadívame plošnou optikou, tou skrytou inštanciou je možno nie úplne vyzreté kultúrne povedomie.
Deň, keď niečo neukradneš, strateným je. Týmito slovami by sme mohli zadefinovať nepísaný kánon, dedičstvo hlboko vštepené do podvedomia dvoch generácií. Z čias reálneho socializmu vzišiel homo sovieticus. Človek prospechár, oportunista. Tí, ktorí mali byť de facto potrestaní, preplávali do druhého rybníka, ktorý im dramatickú zmenu usmernil na kontinuálny, bezbolestný prechod. Ľudská nátura je častokrát mimoriadne prispôsobivá, schopná dokonalej transformácie. Aj tej menej bezúhonnej. Koniec koncov, v živej pamäti stále kotvia spomienky na premeny uplynulých desaťročí: z gardistov sa formovali komunisti, z komunistov demokrati. Zostala v nás nezmazateľná stopa dejinnej skúsenosti, ktorá na nás pôsobí silnými zotrvačnými účinkami? Zmyjú ju piesky času?

IMG_0589

Čo človeka motivuje k tomu, aby dal úplatok? A naopak, čo ho vedie k nadväzujúcemu konaniu? Mali by sme sa pokúsiť medzi danými voľbami nerozlišovať, nehľadať menšie zlo, pretože v tomto prípade je to priam nemožné. Z logického hľadiska, už samotný „nevinný“ úmysel dať úplatok je spúšťačom mechanizmu, ktorý môže vyvolať tzv. motýlí efekt. Použijúc humánnejší pohľad, neraz dochádza k situácii, že daný jednotlivec je v mĺkvej snahe zachovať si vlastnú dôstojnosť prinútený pristúpiť na takéto hraničné riešenie. Napríklad, ľudia v úzkom  kontakte so slovenským zdravotníctvom nezriedka prechádzajú vnútorným očistcom. Korupcia je brzdou zdravého vývoja a prirodzeného rastu – k tomuto záveru dospeje aj celospoločenský konsenzus. Napriek tomu sa tvárime, alebo lepšie povedané, chceme tváriť nezainteresovaným dojmom!? Máme vlastné pieskovisko, vlastné pole pôsobnosti a to, čo sa nachádza mimo nášho teritória, sa nás netýka. Čo ostatní nevidia, to ich netrápi. Zdieľame tieto myšlienky? Verím, že nie. Tým, že mlčíme, okrádame vlastnú krajinu, domovinu i domov. Ak akceptujeme to, s čím nie sme vnútorne stotožnení, zrádzame v prvom rade svoju identitu. Kamže sa podel Kantov kategorický imperatív? Sme ľahostajní voči hlasu svedomia? Hádam len nepozorný. Hádam ho len prehlušuje    mámivé kvílenie svetských pohnútok…

Predstava, že Slovensko bude mrhať svojím potenciálom aj naďalej, bolí. Korupcia ako taká nespadá len do našej mocenskej réžie. Sme na jednej lodi. Na lodi plnej vody. Môžeme prispieť prinajmenšom tým, že sa budeme snažiť do hĺbky analyzovať dôsledky, ktoré tento proces prináša. Snáď nás táto reflexia prizve k ešte zodpovednejšiemu a citlivejšiemu jednaniu na miestach, ktoré zaujímame a zaujmeme. Musíme začať od seba. Predstavme si, že by sa naše konanie malo stať príkladným pravidlom pre všetkých. Sme to stále my? Tí, pri ktorých môžu ostatní rásť?

Autor/ka: Michaela Kučová 24.06.2015

Aktuality