O odvahe hovoriť pravdu. Alebo aspoň priznať chybu.

, , , , ,

Postoj mladých ľudí ku korupcii zachytávajú práce z literárnej súťaže združenia Proti korupcii, organizovanú s podporou Fondu pre MVO. Prečítajte si jednu z víťazných prác, ktorej autorkou je 17-ročná Jazmína Obedová z SOŠ podnikania v Trenčíne.

Stretla som odvážneho človeka, hovoril pravdu a bol sám. Aj ja chcem byť ako on!

Vždy som veľmi rada chodila na cintorín.
Premýšľať, snívať, písať či pozorovať ľudí.
Chodila som tam často. Či bola zima a či leto, dážď alebo sneh, svetlo alebo tma, nič ma nedokázalo zastaviť. Chodila som tam tak často, až som jednu z lavičiek, ukrytú v tieni náhrobkov, považovala za svoju. Nikdy na nej nikto nesedel. Nebola som si istá, či vôbec niekto vie, že tam je.
Až jedného dňa sa to zmenilo. Od toho dňa tá lavička už nikdy nebola „moja“. Bola „naša“.
Pamätám si, že bola jeseň. Poriadne zachmúrená jeseň. V ten deň bolo chladno, obloha bola biela ako našľahaná šľahačka, stromy zvádzali súboj s vetrom. Pomaly som kráčala cez cintorín, hlavou som mykala do zvukov gitarového sóla, a poriadne som sa tešila na chvíľu, keď si sadnem na svoju lavičku a popremýšľam o svojom novom zamestnaní.
Keď som sa dostala na rázcestie, z ktorého je vidieť na lavičku, zarazene som zostala stáť. Na mojej lavičke niekto sedel.
Muž.
Neviem, čo ma prinútilo pokračovať v ceste. Rada by som si myslela, že to bola aura zúfalstva, ktorá sa okolo neho vznášala. Alebo jeho pohľad, ktorým mi dával najavo, že ma tam nechce.
Ale pravdepodobne to bolo iba číre sebectvo, sebectvo z mojej strany. Predsa len, tá lavička bola moja!
Pomaly som sa blížila k lavičke a pohľadom skenovala toho neznámeho muža. Beloch okolo šesťdesiatky, pravdepodobne prachatý (súdiac podľa oblečenia). Pár krokov od lavičky som sa mu drzo pozrela do očí a sadla si. Doteraz neverím, že som to urobila.
Mlčal. Ja tiež.
Nasledujúci deň som ho tam stretla znova. Ďalší deň tiež. Ten ďalší taktiež.
Každé jedno stretnutie prebiehalo rovnako. Prišla som, pozrela som sa na neho, sadla som si, premýšľala, snívala či pozorovala ľudí. Vlastne sa takmer nič nezmenilo. Takmer.
Musím priznať, že keď ma prešla prvotná nechuť k nemu (predsa len, sadol si na moju lavičku), začalo ma zaujímať, prečo tam je. Nemyslím si, že by bol cintorín normálne miesto na premýšľanie. Pretože to očividne robil. Aspoň ja som ho nevidela robiť nič iné.
Tak sa stalo, že som sa na neho občas zadívala. Dívala som sa na neho dlhé minúty, vraštila obočie a pohybovala perami ako vždy, keď uvažujem. Na nič som však neprišla…
Prešli mesiace a my sme si stále nevymenili ani slovo. Zima vystriedala jeseň, jar zimu, blížilo sa leto. A on akoby vnútorne chradol.
Toho osudného dňa, ktorý som si neskôr zapísala do denníku veľkými písmenami, prehovoril.
Ako zvyčajne, sedel vedľa mňa, nohy mal uvoľnene vystreté pred sebou.
V prvom okamihu som si myslela, že mi už konečne začalo šibať. Potom som si všimla, že naozaj pohybuje perami, takže som usúdila, že sa mi to naozaj iba nezdá.
„Viete… Nebude vadiť, ak Vám budem vykať? Ste taká mladá. Dobre. Viete, nikdy som si nemyslel, že sa s tým niekomu zdôverím. Pokladal som prakticky za svoju povinnosť o tom mlčať. Ale už to ďalej v sebe držať nemôžem, a Vy ste… Mám taký pocit, že Vám môžem dôverovať.“
Odmlčal sa, keď okolo nás prešiel nejaký zamilovaný párik.
„Pracoval som tam takmer tridsať rokov. Urobil som dobré aj zlé rozhodnutia, tých dobrých bolo ale oveľa viac. A tak som sa postupne prebojoval až do Veľkej politiky. Keď ma povýšili, bol som nadšený. Kto by nebol! Oveľa vyšší plat, luxusné firemné auto, krásna sekretárka. Videl som iba samé výhody. Bol som zaslepený…“
Znechutene si nad sebou odfrkol.
„Nikdy za celé tie roky, čo som sníval o tejto pozícii, som si ani len nepredstavil, že kvôli nej stratím svoju dušu. Viete, teraz, po tom všetkom čo som urobil, už ma nikto do raja nedostane. Ale poporiadku.
Začalo to celkom nevinne. Jeden zákazník mi podstrčil fľašu koňaku, viete, takého toho najlepšieho. Prijal som ho, čoby nie. A potom sa to len začalo množiť. Tu dovolenka, tam zlatá retiazka pre manželku… Nakoniec aj peniaze. Viete, vtedy som už iba akože diskrétne napísal číslo môjho súkromného účtu, a oni mi akože diskrétne poslali nejaké peniaze. Vtedy mi to ešte nevadilo, vtedy nie. Vtedy som bol ešte hlupák a gratuloval som si k fantastickému džobu. Vtedy som ale vždy prijal peniaze len od toho, od koho som chcel.
Až raz, stala sa tá nehoda, viete. Náš veľmi vzácny a vtedy veľmi opitý zákazník zrazil toho chlapca. Ja jediný som to videl. A tak ma začali naháňať, aj naše riaditeľstvo, aj náš veľavážený zákazník. Že to nikto nesmie vedieť, že bol opitý. Že ten chlapec vlastne iba vbehol do cesty. Že to ani náhodou nebola jeho vina.
Viete, vtedy na začiatku som sa dal ešte omámiť. Vidinou peňazí, domu v zahraničí a podielom v našej firme, som sa nechal presvedčiť a svedčil v prospech zákazníka. Vyhrali sme.“
Tu zastane, zamyslí sa a so zvrašteným obočím zamyslene prehovorí.
„Nemyslím si, že by som si uvedomil svoju chybu, keby som ho znovu nestretol. Bol som v parku so svojou vnučkou, ona sa tam naháňala a skákala, neskôr však ku mne pribehla s krikom. Vraj aby som poslal toho divného chlapca preč, že ona sa ho bojí. Keď som sa pozrel smerom, ktorým ukazovala, uvidel som smutného chlapca na vozíčku ako pozoruje šantiace sa deti. Keď ale počul moju vnučku ako kričí „Pošli ho preč!“, pozrel sa na nás. Myslím, že na ten pohľad nezabudnem. Viete, vtedy na súde som si ho takmer ani nevšimol. Bol taký prázdny. A ja som hneď vedel, kto to je. Ani poriadne neviem ako je možné, že som si toho chlapca zapamätal. Možno mi moje svedomie nedovolilo zabudnúť… No ale, ako som sa tak na neho pozeral, čoraz viac som vnímal podobnosť ale aj rozdiely medzi ním a mojou vnučkou. Obaja boli ešte len deti, asi v rovnakom veku. No tam sa asi aj tá podoba skončila. Zatiaľ čo moja vnučka žiarila šťastím, behala a výskala tak ako to deti v ich veku robia, ten chlapec bol ticho a sedel. Na tom prekliatom vozíku.“
Odmlčal sa. Na tak dlho, až som si myslela, že svoj príbeh nedokončí.
„Možno ma osvietilo. Neviem. No vtedy, viete, v tom parku, som si predstavil, že by som na strane tých rodičov bol ja. Že miesto toho chlapca by na vozíku sedela moja vnučka. Viete, nepáčila sa mi tá predstava. Vždy som sa považoval na dobrého človeka, viete, a vtedy som sa videl prvýkrát ako zradca. Zradca všetkého v čo som veril. Vtedy, viete, som si spomenul na dobu keď som bol mladý, plný ideálov, predstáv. Kedy som si hovoril, že ja, práve ja budem ten dobrý právnik. Budem zastupovať len dobrých ľudí, budem bojovať len za dobro, viete…
Neviem presne, kde som stratil seba. No vtedy som si uvedomil, hej, že som to svoje dobré ja, svoju dušu stratil. A nepáčilo sa mi to.“
Odmlčal sa. Zase. Keď ticho už začalo byť pridlhé, spýtala som sa: „Čo sa stalo potom?“
Pozrel sa na mňa.
„Priznal som sa. Priznal som všetko. Aj toho opitého zákazníka, aj tie úplatky, všetko. Nemohol som už žiť sám so sebou. No a stalo sa to, čo sa stať muselo. Z práce ma vyhodili. Žena sa so mnou rozviedla. Syn mi nevie prísť na meno. Verejnosť ma nenávidí…
Ale na tom mi v podstate už ani nezáleží. Dôležité je pre mňa, že sa už konečne môžem pozrieť do zrkadla, do svojich vlastných očí…
Ale do toho raja ma aj tak už nevpustia.“
S týmito slovami sa zdvihol a odišiel. Pozerala som sa za ním a rozmýšľala som. Nad ním, nad jeho životom, nad sebou. Rozmýšľala som nad ním celé dni, noci, všade. Istý čas znechutene, pretože som nevedela pochopiť, ja so svojimi idealistickými názormi, ako mohol niečo také urobiť. Neskôr, keď som si to nechala v hlave rozležať, som ho pochopila. Možno. Možno ani nie.
Napriek tomu, nech už sa to zdá akokoľvek nerealisticky, ten muž sa stal mojím vzorom. Nie tým, že bral úplatky, krivo svedčil, nie. Ale tým, že keď spoznal svoju veľkú chybu, snažil sa ju napraviť. Nemusel. Veď to takmer nikto nevedel. Napriek tomu to urobil. Povedal pravdu. Uznal svoju chybu. Snažil sa napraviť svoje chyby napriek svojej rodine, klientovi aj zamestnávateľom. Tým ma dostal.
Pretože je veľmi ľahké skĺznuť na cestu úplatkov. Veď predsa len, je to tá ľahšia (a výhodnejšia) cesta. Ale priznať sa… To si vyžaduje odvahu.
Pevne verím, že keď sa niekedy dostanem na rázcestie ako kedysi on, rozhodnem sa inak. Ak by som však vtedy nerozoznala tú krivú cestu, dúfam, že keď spoznám svoj omyl, tak ho priznám. Verejne. S vedomím, že ma verejnosť odsúdi. Pevne verím, že budem dostatočne silná.
Tak ako on.
Nech to už znie akokoľvek nereálne, v tomto sa stal mojím hrdinom.

Autor/ka: Jazmína Obedová 1.07.2015

Aktuality