Rómske deti v detských domovoch tvoria väčšinu, chýbajú podmienky na ich adaptáciu

, , , , , ,

Rómske deti z  detských domovoch končia najčastejšie v špeciálnych školách. Zamestnanci detských domovov často sami musia riešiť segregáciu rómskych žiakov.

Centrum pre výskum etnicity a kultúry skúmalo, ako sa pracuje s rómskymi deťmi, ktoré úrady odobrali rodičom a prečo v detských domovoch chýbajú rómski pestúni. O zisteniach výskumu podporeného z Fondu pre MVO nám rozprávala Elena Gallová Kriglerová.

Je pravdou, že väčšinu detí v detských domovoch tvoria rómske?

„Áno, nadpolovičnú väčšinu detí v ústavnej starostlivosti tvoria deti z rómskych rodín. Nezisková organizácia Úsmev ako dar robila pred niekoľkými rokmi výskum v detských domovoch a zistila, že to číslo sa pohybuje okolo 60 percent. Nerobili sme teraz kvantitatívny výskum, ale približne sa nám tento pomer potvrdil. Zámerne sme pritom počas výskumu navštívili detské domovy vo všetkých krajoch, nielen v regiónoch s vysokým počtom rómskej populácie.“

Ako sa potom určilo, či ide o rómske dieťa?

„Náš výskum nebol zameraný na sčítavanie detí podľa etnicity, nepýtali sme sa ani na presné štatistiky. Základ tvorili rozhovory so zamestnancami detských domovov, ako ich oni vnímajú.“

Rozlišovali v rozhovoroch či rómske dieťa pochádza z osady alebo nie?

„Určite, najmä pri rozhovoroch o dôvodoch odňatia alebo vzťahoch a práci s rodinami rozlišovali, odkiaľ to dieťa pochádza. Pri tých z osád pripisovali príčinu odňatia chudobe, v ktorej žijú. Napriek tomu, že zákon nedovoľuje odobrať dieťa rodičom pre materiálne a bytové podmienky. Čo je ale dôležité povedať, zamestnanci detských domov z toho nevinia rodičov. Nedochádzalo tam k obvineniam rodičov, s čím sme sa bežne stretávali vo výskumoch v školskom prostredí, ale kritike zlej sociálnej práce s rodinami. Rozdiel bol tiež vo vzťahoch. Deti z viac uzavretých komunít chodili navštevovať nielen rodičia, ale i širšia rodina.“

Vrátim sa späť k otázke, odlišovalo sa vnímanie Rómov ako etnika zo strany zamestnancov detských domovov?

„Bolo to veľmi rôznorodé. Tým, že niektorí vychovávatelia sú s deťmi takmer 24 hodín denne, poznajú ich rodiny, aj podmienky, odkiaľ prišli, nemajú potom až takú tendenciu stereotypizovať Rómov. Vidia, že najdôležitejší je sociálny kontext rodiny a komunity. Občas zazneli viaceré predsudky o rómskych deťoch, ale nebolo to tak výrazné, ako sme sa s tým stretávali v školách, alebo v médiách, či dokonca je písané v niektorých vládnych materiáloch.“

Odlišoval sa pohľad na Rómov aj geograficky. Ak by sme porovnali východ vs. západ?

„Na západe nebolo tak dôležité, či ide o rómske dieťa alebo nie. Tam, kde neboli osady, deti neboli veľmi vnímané odlišne od ostatných. Na východe je situácia iná. Je tam vyššia koncentrácia rómskej populácie, taktiež početnosť osád, cítiť niekde napäté vzťahy medzi obomi Rómami a majoritou. Zamestnanci domovov často vstupujú do komunikácie s rôznymi inštitúciami “v mene týchto detí” a zažívajú tak to, čo rómski rodičia – odmietanie a diskriminačný prístup. Školy ich napríklad veľmi často nechcú prijať. Mali sme aj prípad detského domova v obci na východe, kde nežijú Rómovia. Miestna škola tieto deti odmietla zapísať a museli si nájsť inú.“

Rieši sa to potom?

„Je to veľmi ťažké. V mestách je to jednoduchšie, ale aj tak sa stáva, že školy tieto deti nechcú prijať a domovy sa tak boria s problémom umiestnenia detí. Jednoduchšie je ich umiestniť do špeciálnych škôl, lebo v ostatných sú vnímané ako problémové.“

Ako sa v detskom domove pracuje s deťmi, ktoré pochádzajú priamo z osád?

„Tento postup ma niekoľko fáz, ale nikde sme sa nestretli so selekciou detí na rómske a tie z majority. Každé jedno z nich prechádza adaptačným procesom. Závisí aj na tom, koľko detí je z rodiny vyňatých. Z veľkých súrodeneckých skupín sa vytvára jedna samostatná skupina v domove. Zatiaľ čo v prípade, že je do domova umiestnené dieťa osve alebo len menšia súrodenecká skupina, umiestňujú sa do už existujúcich skupín. Problém je, že sa vôbec nenarába s jazykom, na ktoré je dieťa z domu zvyknuté, v tomto prípade rómčina. Komunikovať v zariadení je možné iba po slovensky. V našom výskume sme používame preto pojem štátne deti v štátnom priestore. Pravidlá, ktoré fungujú pre majoritu, sa automaticky vyžadujú aj pre deti zo segregovaných komunít. Chýba tu akákoľvek prestupná fáza a preto deti z rómskych osád sa prispôsobujú dlhšie a zažívajú omnoho väčšiu traumu. Sú bez rodičov, pre nich v cudzom prostredí, kde platia úplne iné pravidlá. Pričom vychovávatelia to často robia v dobrej viere, aby si boli všetci rovní a nikto nebol diskriminovaný.“

Nie je to ale v konečnom dôsledku lepšie pre deti, keď si prejdu prvým šokom na začiatku a potom nemajú problém sa integrovať?

„Nie, aj vláda schválila stratégiu, ktorej cieľom je po odobratí dieťaťa rodičom pracovať s rodinou, aby sa čo najskôr mohlo vrátiť domov. Pri takomto postupe má také dieťa ešte viac skomplikovaný návrat do rodiny a komunity. Ten proces adaptácie v ústavnej starostlivosti by mal byť v spolupráci s komunitnými pracovníkmi.“

Znamená to, že práca s rodinami nefunguje?

„Práca s rodinou je veľmi nedostatočná, chýbajú najmä kapacity. Sociálni pracovníci majú mnoho klientov, nedokážu sa preto venovať dôkladne iba jednej rodine. Niekedy s rodičmi pracujú samotné detské domovy, ktoré tak suplujú Úrady práce. Boli sme v zariadeniach, ktoré mali vytvorené byty alebo samostatné izby pre rodiny, ktoré môžu rodičia využívať, ak navštívia svoje deti. Vtedy je možné s rodinou pracovať viac. To ale nie je dostatočné riešenie.“

Aké bolu najčastejšie príčiny, prečo je dieťa odobraté rodičom?

„Najčastejším dôvodom pre odobratie dieťaťa rómskym rodičom je extrémna chudoba, vysoký počet detí v rodine a neschopnosť sociálne zabezpečiť podmienky pre ich výchovu. Stalo sa, že segregovaná rómska rodina s telesne postihnutým dieťaťom volala do domova, či by sa vedeli o neho postarať, lebo sami to nedokážu. Poslednou dobou je častým dôvodom umiestňovania aj záškoláctvo. Ďalším dôvodom je aj týranie a zanedbávanie detí, to sa však podľa zamestnancov týka častejšie nerómskych rodín. Ak sú chudobné nerómske rodiny, obvykle majú niekoho z rodiny alebo širšieho príbuzenstva, kto im dokáže pomôcť. V prípade rómskych rodín z osád je to často nemožné, lebo chudoba sa týka celej komunity. Preto v prípade nerómskych detí dochádza k odobratiu často až vtedy, ak dochádza naozaj k týraniu dieťaťa.“

Kam idú najčastejšie mladí Rómovia z detských domovov po dovŕšení dospelosti?

„Toto nebolo cieľom výskumu, preto sme sa na to ani v rozhovoroch nezameriavali. Je pravdou, že tieto deti nemajú prakticky žiadnu podporu. Ak sú dlho v domove, návrat k rodičom a biologickej rodine je komplikovaný. Všetky vzájomné väzby sa postupe pretrhli, strácajú identitu a prakticky nikam nepatria. Nie sú to už deti rómske, ani slovenské. Stanú sa z nich jednoducho ‘domováci ‘ a túto stigmu si nesie väčšina z nich do dospelosti, lebo sa nevedia zaradiť do spoločnosti. Je to podobné, ako keď sa človek vráti z väzenia.“

elena

Elena Gallová Kriglerová, riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry

Ako vlastne prebiehal výskum?

„Postavený bol na individuálnych a skupinových rozhovoroch so zamestnancami a vedením detských domovov, i staršími deťmi. Identifikovali sme jedenásť zariadení, kde sme urobili 25 rozhovorov spolu s kolegyňami Alenou Chudžíkovou a Katarínou Medľovou. Robili sme to vo všetkých krajoch, žiaľ už sme nemali prostriedky na dlhšie pozorovanie každodenného života v týchto zariadeniach a na rozhovory s rodičmi.“

Na čo sa najčastejšie sťažovali deti?

„Deti v domovoch nemajú šancu výrazne ovplyvniť prostredie, kde žijú. Môžu rozhodovať o príprave jedálničku alebo napríklad účese, ale nepodieľajú sa na tvorbe pravidiel fungovania detského domova. Tie sú im zhora prikázané a musia ich prijať. Jedno z odporúčaní výskumu je zapojenie samotných detí do tohto procesu. Ak sa vytvorí medzi nimi a vychovávateľmi istá forma partnerského vzťahu, deti pristupujú k tým pravidlám omnoho zodpovednejšie a skôr pochopia, že za ich porušenie musia aj niesť následky.“

…a zamestnanci?

„Ústavná starostlivosť je pre štát nákladná. Ak by sa časť z tých peňazí investovala do sociálnej práce s rodinami, väčšina detí by mohla byť doma so svojimi biologickými rodičmi. Namiesto toho sú odoberané a umiestňované do ústavnej domovov. Toto bola veľmi častá kritika, ktorá aj mňa pozitívne prekvapila. Ústavná starostlivosť je vážna vec, nie je to, že na chvíľu vezmeme dieťa, niekam odložíme a potom vrátime.“

Boli ochotní riaditelia otvorení hovoriť s Vami o rómskych deťoch?

„Tohto sme sa veľmi obávali. Pozitívne na tom bolo, že ani jeden detský domov nás neodmietol. Až nám to bolo zvláštne, čakali sme z ich strany rezistenciu a strach.“

Pracujú v detských domovoch aj Rómovia, napríklad bývalí chovanci?

„Veľmi málo, pritom by to bolo veľmi dôležité. Mohli by trochu pomôcť deťom zo segregovaných osád zľahčiť adaptáciu, ale aj pri práci s rodinou a v rámci profesionálneho rodičovstva. Zatiaľ to tak nie je.

Prečo to tak nie je? Medzi Rómami je predsa dosť absolventov sociálnej práce.

„Nie všetci, ktorí študujú sociálnu prácu, ju chcú aj vykonávať. Navyše sú pomerne prísne kritériá na prijatie ľudí do detských domovov ako vychovávateľa alebo profesionálneho rodiča. A chýba aktívnejší prístup zo strany štátu, ktorý by priamo podporoval Rómov, ktorí by pracovali s deťmi či už v procese vynímania alebo následnej inštitucionálnej starostlivosti.

Nebolo by diskriminačné, ak by napríklad ministerstvo práce zverejní inzerát alebo výzvu, že hľadá rómskeho pestúna alebo vychovávateľa?

„V situácii, keď 60 percent detí v domovoch sú Rómovia? Myslím, že nie. Ak máme tak vysoký podiel detí jedného etnika, bolo by logické mať aj vyšší počet zamestnancov z rovnakého etnika, ktorí s nimi pracujú.“

Detské domovy boli v minulosti vnímané aj ako trest. Aj mňa doma občas strašili že, keď nebudem poslúchať, dajú ma do domova. Zmenil sa prístup štátu k týmto zariadeniam?

„Postupne áno. Prijatá bola stratégia deinštitucionalizácie, ale implementuje sa len s ťažkosťami. Ide o pomalý a bolestivý proces. Ale samotní úradníci na ministerstve si uvedomujú, že v detských domovoch majú aj rómske deti, maďarské a je tam kultúrna rozmanitosť. Potešilo nás, že po výskume sme nadviazali spoluprácu s Ústredím práce a v najbližších mesiacoch budeme robiť školenia pre zamestnancov detských domovov k posilneniu kultúrnej citlivosti. Je to dosť unikátny prístup. Pre nás je tiež dôležité, aby sme len nekritizovali a nehovorili, čo je zlé, ale ponúkli aj pomocnú ruku tam, kde je to potrebné. Zahraničné inštitúcie ako napríklad Európska komisia, pre ktoré pripravujeme správy a reporty, sa často zaujímajú práve o túto tému. Pýtajú sa nás, aká je situácia detí, ktoré nevyrastajú v biologickej rodine a špeciálne, ak pochádzajú z prostredia menšín. Zistili sme, že nemáme praktický žiadne údaje a veľmi málo sa o tom vie.“

Foto: archív NOS OSF, E. Gallovej Kriglerovej

Autor/ka: Rudolf Sivý 29.06.2015

Aktuality