Škola je viac ako povinnosť: Podporujeme štrajk učiteľov

,

„Na škole sa mi nepáči nič, len to vyučovanie. Iné nič,“ povedala mi moja dcéra, keď som sa s ňou rozprávala o tom, prečo učitelia, učiteľky a školy štrajkujú. Je učenlivá, to áno, ale zdá sa, že len to učenie jej nestačí. Nepáči sa jej nič. Štrajkuje a štrajkujeme aj my. Možno nie všetci priamo v uliciach,  ale určite vo svojom vnútri, vo svojom presvedčení. Štrajkujeme a vyjadrujeme silnú podporu tomu, čo sa práve teraz deje – aktivizácii a spojeniu sa ľudí za zmeny vo vzdelávaní.

Presnejšie, nejde nám o učiteľské platy. Môj otec, invalidný dôchodca, sa ohradil, aby som štrajkovala aj za neho, za dôchodcov, on nemôže – nevládze chodiť ani stáť a pískať pod tribúnou.  Dôchodky, invalidné dôchodky, platy vo verejných službách, kultúre sú všeobecne podvyživené. No nejako prežívame. Nám ide o viac.

Ide o stabilné a udržateľné hodnotové nastavenie výchovy a vzdelávania, od materských škôl až po celoživotné vzdelávanie. Ide o to, čo považujeme vo výchove a vzdelávaní za spravodlivé, podporné, neobmedzujúce, produktívne a potrebné. Ide o to, aby sme mysleli naozaj na všetkých ako na potenciál a nikoho nenechali bokom, aby škola bola miestom, ktorá reálne umožňuje vybrať si a nasledovať svoju životnú cestu bez ohľadu na sociálne nerovnosti, ktoré sú spoločnosti prirodzené.

Ide o vybudovanie školskej demokracie. Reálnu možnosť pre deti, mladých ľudí a ich rodiny pýtať sa, dožadovať sa, potrebovať, navrhovať a presadzovať zmeny a byť tak súčasťou školskej samosprávy (školského parlamentu, rodičovskej rady, rady školy a iných podporných orgánov). Táto možnosť má mať jasné pravidlá, byť dostupná všetkým z danej – nazvime to školskej komunity a tvoriť školskú politiku, na papieri, aj v praxi.

Ide o financovanie integrovaných podporných opatrení, vrátane preventívnych, pre všetkých, najmä však pre tých, ktorí sami svoje hendikepy nedokážu prekonať. Ide o premyslenie miery centralizácie a autonómie škôl, v súvislosti s riadením a financovaním, ale i autonómie samotných učiteliek a učiteľov.

Ide o prehodnotenie hodnotenia. Škôl, aj  detí. Súčasné ekonomizujúce modely hodnotenia v školstve síce môžu byť dlhodobo trendové a zdanlivo spravodlivé, ale čo s tými, ktorí dobré výkony nedosahujú? Akú oni/ony dostávajú spätnú väzbu? Napriek všetkému, vo svojom mikroškolskom svete môžu prekonávať samých seba a pre svoje najbližšie okolie sú užitoční/é.

Chceme, aby naše terajšie a budúce deti mali radi školu ako miesto, kde trávia tretinu svojho času, nie ako povinnú vzdelávaciu inštitúciu a chceme, aby z nich boli dobrí ľudia, schopní odovzdávať dobro ďalej. A myslíme si, že to bez reformy a zaistenia dlhodobej kontinuity (bez ohľadu na aktuálnu politickú moc) nepôjde. Záleží nám na tom, preto štrajkujeme.

Autor/ka: Barbora Vaněk 25.02.2016