Športový redaktor: Prejavom rasizmu a extrémizmu na štadiónoch sa treba venovať viac

EEA, Fond pre MVO

Približne štyridsať budúcich novinárov a televíznych redaktorov z Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského sa zúčastnilo workshopu zameraného na tému Médiá vs. rasizmus a extrémizmus v športe, ktorý organizoval Inštitút pre medzikultúrny dialóg (IPMD).

Približne štyridsať budúcich novinárov a televíznych redaktorov z Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského sa zúčastnilo workshopu zameraného na tému Médiá vs. rasizmus a extrémizmus v športe, ktorý organizoval Inštitút pre medzikultúrny dialóg (IPMD).

Akcia sa konala v rámci projektu IPMD, Šport spája – rôzne farby, jedna hra, podporeného z Fondu pre MVO.

„V rámci projektu sledujeme prejavy rasizmu a intolerancie na štadiónoch, rovnako ako budú študenti čoskoro už ako novinári strážnymi psami demokracie. Diskutovali sme o konkrétnych príkladoch z praxe, konkrétne ako sa k nim novinári postavili, resp. ako o nich informovali médiá,“ hovorí Sergej Danilov, spoluzakladateľ kampane a jeden z organizátorov podujatia.

Podľa jedného zo študentov by napríklad pomohlo, ak by sa do kampaní proti rasizmu a nenávisti zapájali vo väčšej miere aktívni futbalisti, podobne ako je to pri Lige majstrov.

Na akademickú pôdu prišiel diskutovať aj Martia Jaures, hráč amatérskeho multikultúrneho tímu Different Colours United pochádzajúci z Konga.

„Slovensko v tolerancii k rôznorodosti napreduje, to vnímam, ale stále sa s prejavmi rasizmu žiaľ stretávam,“ povedal Jaures priamo. Podľa neho by sa médiá mali viac snažiť ovplyvňovať spoločnosť pri riešení tohto problému.

Zástupca Slovenského futbalového zväzu Marek Majerčák poradil mladým novinárom, aby vo svojej praxi neskĺzli do bulvarizácie týchto tém. O svoje vlastné skúsenosti sa podelili aj športoví novinári Michal Trško, šéfredaktor portálu Sport.inak a šéfeditor webového portálu Sme.sk, Vladimír Pančík, futbalový komentátor RTVS a Michal Zálešák z IMPD.

Pančík pripomenul viaceré kauzy propagujúce neonacizmus na štadiónoch z prostredia ultras, na ktoré upozornili médiá, avšak riešenie ako im zamedziť sa nenašlo vôbec, alebo len dočasne. Keď je na štadióne prítomný ako redaktor, tak rasizmus neprehliada.

Ako spomenul Trško, rasizmu a extrémizmu v športe sa dnes novinári venujú oveľa menej, ako by bolo potrebné: „Športoví redaktori sa nechcú dostať do konfliktu s funkcionármi, fanúšikmi ani so samotnými hráčmi. Ak sa ale téme nebudeme venovať my, kto vysvetlí mládeži, že prejavy extrémizmu či vandalizmu na štadióne nie sú v poriadku?“

Autor: IPMD

Na štadiónoch máme slovenský ultras folklór, tvrdí Sergej Danilov

O problémoch s radikálmi na štadiónoch, nečinnosti klubov, bezzubom zákone a prejavoch extrémizmu vo futbale už počas socializmu sme sa rozprávali s organizátorom antirasistických futbalových turnajov SERGEJOM DANILOVOM.

Sergej Danilov

Zobrazujú médiá na Slovensku rasizmus a extrémizmus v športe?

„Rozdelil by som to na dve časti. Šport v médiách pokrývajú športoví redaktori, ktorí sa zameriavajú na výsledky a výkony športovcov, klubov a reprezentácií. Málokedy poskytujú priestor informovaniu o rasizme a extrémizme – v súčasnosti existujúcich najmä vo futbale. Ak sa tejto téme už médiá venujú, riešia ich redaktori domáceho spravodajstva. Býva to zväčša po nejakom incidente alebo násilnostiach na zápase. Na Slovensku sa dnes takmer žiadny novinár investigatívne nezaoberá extrémizmom a rasizmom v športe, ale sú pozitívne príklady politických novinárov, ktorí si všimnú prípady ultras ak sú už neprehliadnuteľné –  propagácia neonacistickej symboliky, antisemitizmu či extrémistického konania.“

Je to dostačujúce, ak sa médiá takto venujú extrémizmu a rasizmu v športe?

„Možno by pomohlo, keby sa popri reportovaní výsledkov športovcov pozreli aj športoví redaktori na kultúru správania sa fanúšikov počas zápasov. Aspoň pre to, aby sa neustále pripomínalo, akú to máme dnes situáciu. Dôležité je povedať, že médiá nemajú za úlohu riešiť rasizmus a extrémizmus v slovenskom futbale. To je úloha pre kluby, Úniu ligových klubov, Slovenský futbalový zväz (SFZ), políciu a fanúšikov. V tejto množine sú vzťahy, ktoré nefungujú dobre. Podľa mňa by mali dať kluby na výber fanúšikom: Buď budete slušne podporovať klub, alebo šírte nenávisť inde. Musia sami aktívne vyselektovať, o akého fanúšika majú záujem.“

Ako je to v zahraničí?

„Máme zákon, ktorý sa aj podľa SFZ neuplatňuje tak, akoby bolo potrebné. Namiesto zákazov vstupu dávame chuligánom finančné tresty, niektoré ultras skupiny údajne nie sú ochotné akceptovať predaj vstupeniek na meno. V zahraničí napríklad funguje pravidlo, že odsúdení chuligáni sa musia v čase zápasu svojho klubu hlásiť na policajnej stanici. Tým sa im bráni, aby sa takíto ľudia dostali na štadión.“

Pri medzinárodných zápasoch platí pravidlo, že počas nepokojov na tribúnach, televízie nesmú zobrazovať tieto výtržnosti. Videli sme to napríklad pri vlaňajšom zápase medzi Slovanom Bratislava a pražskou Spartou.

„Neviem, toto som nikdy detailne nesledoval. Ak ten konflikt neukážu kamery počas zápasu, ľudia to uvidia na druhý deň v správach alebo ešte v ten večer po sociálnych sieťach. Podstatné je, aby ku konfliktom nedochádzalo a nie cenzurovať ich zobrazovanie. O tom som hovoril pred chvíľou. Násilie v športe, riešia média v spravodajstve, ale nikto detailnejšie neskúma, či sú kluby pripravené na konflikty a zrážky medzi radikálnymi fanúšikmi. Zápas, ktorý spomínaš, bol absolútne nezvládnutý a vyvrcholil vniknutím slušných divákov na ihrisko, keď sa snažili utiecť pred agresormi.“

Zmenilo sa správanie fanúšikov a  klubov na Slovensku za posledných desať rokov v postoji k rasizmu a extrémizmu?

„Chcel by som povedať áno, ale niekedy o tom pochybujem. Pozitívnym príkladom je Žilina, kde pristúpili do istej miery k selekcii fanúšikov. Na štadión nevpustia tých, čo nechcú rešpektovať ich pravidlá. Priamo im podľa mojich informácií odkázali, že klub nemá záujem, aby takíto ľudia chodili na zápas. Za tieto slová ich žilinskí chuligáni bojkotujú. Nemám pocit, že by to klubu uškodilo. Občas sa stretávame s násilím na štadiónoch, ktoré musí riešiť polícia. Najrizikovejšími sú ultras Trnavy, bratislavského Slovana, ale i v Dunajskej Strede je veľmi silné podhubie radikálov. Menšiny- Židia, cigáni, Maďari, im slúžia ako vulgarizmy. Tento „hate speech“ je veľmi živý medzi konkurenčným ultras a hlavne to škodí atmosfére na štadiónoch. Napríklad slovanisti kričia na Trnavčanov, že sú poľskí Židia, ultras Spartaku im odpovedajú skandovaním „belasí Židia“. Takto sa už roky navzájom urážajú. Dunajskostredčania zase na každého kričia, že sú Cigáni a im odpovedajú nadávkami do Maďarov. Nazval by som to takým slovenským ultras folklórom.“

Je v tomto Slovensko výnimočné, alebo je to bežné i v okolitých krajinách.

„Lepšie na tom nie je určite Poľsko, krajiny východnej Európy a Balkán. Občas sa podobné problémy objavia aj v západných ligách.“

To, čo popisuješ mi stále pripomína aj situáciu z 80-rokov, kedy fanúšikovia Sparty Praha zdemolovali vlak počas cesty na Slovensko. Extrémizmus medzi fanúšikmi vtedy zachytil už kultový film Proč. Akoby sa nič odvtedy nezmenilo.

„Áno, lebo povaha totalitného režimu je blízka ľuďom, ktorí sa hlásia k ultras. Tí neonacistickí otvorene kritizujú systém, v ktorom žijú, ale ak by sa dostali k moci, zrejme by ho nahradili ešte viac autoritatívnym režimom. Nacionalistické pokriky a nacionalizmus boli prítomné na zápasoch už počas socializmu. Medzi tvrdým jadrom fanúšikov Dunajskej Stredy a Slovanom Bratislava sa nič nezmenilo, ani po roku 1989.Komunisti sa ich snažili držať nakrátko, ale na štadiónoch bolo počuť podobný obsah, len možno v inej forme.“

Minulý rok bola v médiách výrazná kauza bývalej športovej moderátorky RTVS Kristíny Kormúthovej, začiatkom roka sa zase konfliktom v kebab bistre zviditeľnilo duo futbalistov Vladimír Weiss ml. a Filip Šebo. Boli aj toto prejavy extrémizmu a rasizmu v športe?

„Kormúthová jednoznačne urazila človeka podľa jeho rasy. Či chcela alebo nechcela, išlo o prejav dehumanizácie človeka, podobne, ako to robia krajne pravicové skupiny Je nebezpečné a nesprávne, ak verejne známa osoba prakticky prebrala rétoriku radikálnych skupín a potláčala základné ľudské práva …“

A v kauze Weissa ml. a lietajúcej stoličky?

„ V tomto prípade nemám informácie, že by išlo o extrémizmus, či útok na menšiny. Skôr to vnímam ako prípad výtržníctva. Skupina ľudí, v ktorej spoločnosti bol reprezentant SR, vyvolala výtržnosti v kebab bistre. Aspoň dúfam, že to bolo bez nejakých iných motívov.“

Bola reakcia zodpovedných inštitúcií, teda RTVS v kauze Kormúthová a SFZ pri Weissovi ml., adekvátna?

„Vedenie verejnoprávnej televízie a rozhlasu sa zachovalo rýchlo a principiálne. Pri Weissovi ml. som nezachytil silný signál zo strany SFZ. Pričom sám hráč po udalosti zverejnil urážlivý status na Twitteri voči obeti incidentu, ktorý potom zrejme pod tlakom kritiky verejnosti, médií a okolností v kauze zmazal. Namiesto ospravedlnenia obeti incidentu ju nazval „feťákom“, čo veľmi nesvedčí o Weissovej empatii. A od reprezentanta SR, ktorý by mal byť vzorom pre mládež to nie je správny postup.

Dá sa bojovať športom proti rasizmu?

„Neviem, či bojovať proti rasizmu, ale určite proti predsudkom áno. Šport omnoho jednoduchšie spája ľudí ako napríklad diskusia, hoci aj tá môže byť efektívna. Napríklad futbal. Má jasné pravidlá, ktoré platia pre všetkých na ihrisku. Vidím to počas našich futbalových turnajov, kde sa stretnú rôznorodí ľudia. Ak by sa spoločne rozprávali o náboženstve alebo politike, tak sa možno pohádajú. Ale reč futbalu ich spája. Je to paradox, lebo niekedy futbal zase spôsobuje mnoho konfliktov a tiež priťahuje radikálov. Ale samotná hra za to nemôže. My ho používame ako nástroj na búranie predsudkov. Dnes si futbalista tmavej pleti dokáže svojim umením získať masy a celosvetový rešpekt, čo možno pomáha aj samotným menšinám v danej krajine. Aj európske tímy sú pestrofarebné – anglická reprezentácia, Nemci, Francúzi, Taliani.“

Ako vníma fanúšik hráča tmavej pleti alebo pochádzajúceho z menšinového prostredia, keď príde do „jeho“ klubu a je úspešný?

„Bežný fanúšik to vníma úplne normálne a nerieši odkiaľ pochádza, či farbu pleti. A potom sa stáva, že ak sa mu darí, jeho úspechy a víťazstvá klubu asi umlčia typy, ktoré šíria nenávisť.. Na druhej strane sa to môže ľahko otočiť proti samotnému hráčovi, keď sa mu nedarí. Vtedy tie radikálne hlasy počuť viac a môže upadnúť do nemilosti davu. Zaujímavé je, že hráč z radov menšín si môže získať sympatie ultras svojho klubu, ale to radikálom nebráni v tom, aby hanlivo urážali iných futbalistov z rovnakej etnickej skupiny alebo farby pleti. Príkladom je nedávny prípad, kedy Dunajská Streda hrala zápas na Slovane a domáci hráč Lester Peltier bol terčom opičích pokrikov fanúšikov hostí.. Popri ňom pritom na ihrisku vtedy prechádzal kamerunský legionár v službách DAC, Noé Achille Kwin. To je pre mňa nepochopiteľné.“

Už ôsmy rok organizujete antirasistické futbalové turnaje. Čo sa za ten čas podarilo zmeniť?

„Robíme to na jeseň počas akčných dňoch FARE, čo je iniciatíva vo vyše štyridsiatich krajinách a my ju podporujeme na Slovensku. Veríme, že aj tento rok v októbri sa k nám pridajú mnohí ďalší. Nie je to iba náš turnaj, ale celkovo asi desať až dvanásť menších akcií počas dvoch októbrových týždňov po celej krajine. Teší ma, že vieme spojiť ľudí rôznych rás, pôvodu, náboženstiev a toto spojenie nás posilňuje. Vždy sa snažíme dať priestor aj aktuálnym témam. Vlani sme pozvali Rómov z Moldavy, ktorých zbili počas policajnej razie a tiež Radovana Richtárika s jeho tímom. Richtárik je majiteľom nitrianskeho klubu Mariatchi, ktorému zlomili neonacisti nohu. Chceme tak ukázať, že za týmito ľuďmi stojíme a podporujeme ich. Prvý raz sme turnaj otvorili aj družstvám z verejnosti.. Vznikla tak masovejšia akcia, kedy sme za jeden deň na troch ihriskách koordinovali turnaj osemnástich tímov.“

Aké aktivity ešte plánujete tento rok?

„Sme radi, že workshop na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského mal úspech. Podarilo sa nám osloviť približne štyridsať budúcich pracovníkov v médiách, to je pre nás cenné. Sme taká watch-dogová organizácia, ktorá sleduje prejavy rasizmu a extrémizmu na štadiónoch a oni sú strážne psy demokracie. Takto videli, aká je realita, o ktorej by možno ani nevedeli a počuli to priamo od ľudí z terénu. Potom pripravujeme pre školy publikáciu Rodičov a učiteľov sprievodca pravicovým extrémizmom, plánujeme spustiť kampaň na sociálnych sieťach proti hate speechu a rétorike radikálov, futbalový turnaj Liga majstrov z ulice pre deti zo sociálne slabších rodín a spolu s divadlom No Mantinels robíme výstavu zameranú proti homofóbií a na jeseň tradične spomínaný turnaj.“

Inštitút pre medzikultúrny dialóg (IPMD) je občianske združenie, založené v roku 2011, ktorého cieľom je  prispieť pomocou vzdelávania a osvetových aktivít k vyššej miere tolerancie na Slovensku. IPMD je zároveň koordinátorom európskych FARE akčných týždňov na Slovensku už od roku 2012 a aj v tomto roku (koncom leta) dá priestor verejnosti (občianskym združeniam, školám, klubom, fanúšikom), uchádzať sa o granty na podporu boja proti rasizmu, diskriminácii a homofóbii v športe. Rovnako od roku 2012 IPMD realizuje aj kampaň Šport spája, ktorej cieľom je využiť kladné stránky športu za účelom pozitívnej integrácie slabších skupín obyvateľstva do spoločnosti a zároveň bojovať proti diskriminácii v športe. Kampaň bola v roku 2013 podporená ako projekt grantom z Fondu pre MVO. 

Autor pracuje v treťom sektore a dlhodobo sa venuje rómskej žurnalistike.

Foto: Tomáš Benedikovič