Stano Daniel: Najviac sa plytvalo peniazmi v Letanovciach

O tom, prečo sa nepodarilo využiť efektívne peniaze z eurofondov, spomalenom prístupe štátu pri integrácií Rómov a ako sa v skutočnosti rozdeľujú granty na rómske projekty hovorí v rozhovore odborník na rómsku problematiku a náš bývalý kolega STANISLAV DANIEL.

Využívajú sa peniaze z Európskych fondov na rómske projekty efektívne?

„Môžeme sa pri tejto téme rozprávať v niekoľkých rovinách. Pod skratkou „efektívne využívanie“ môžeme hovoriť o tom, či sa peniaze z grantov nerozkradnú – teda transparentné využitie financií. Ale tiež môžeme hovoriť o tom, či tie peniaze idú tam, kde ich skutočne ľudia potrebujú a podieľa sa na tom aj skupina, pre ktorú bol projekt určený. Aby som to vysvetlil na príkladoch: môže byť projekt, kde sa všetko rozkradne a nič neurobí, projekt, kde sa nič neukradne a občianske združenie to použije na dobrú vec. Najlepšie je, keď sa podporí projekt, z ktorého nikto nič neukradne, pomôže sa, kde to je potrebné a navyše bude na ňom pracovať aj cieľová skupina.“

Pomohli teda fondy a projekty k integrácií Rómov do majoritnej spoločnosti?

„Žiaľ, integrácia rómskych komunít do spoločnosti vyžaduje omnoho viac, než iba aktívne zapojenie neziskovky do riešenia problému. Tretí sektor by mal byť akoby laboratóriom, kde sa odskúšajú rôzne modely na riešenie problémov. Ak sa ukáže niektorý model ako dobrý, mal by ho štát zapojiť do systému.“

Napríklad?

„Vieme vyhodnotiť, ako pomôže ľuďom v núdzi projekt výstavby domov komunitnou organizáciou. No život sa zlepší 5 maximálne desiatim rodinám. Nemôžeme čakať, že malá mimovládka vytvorí národný projekt. V tomto bode by mal prísť štát alebo samospráva, prebrať od aktivistov úspešný model a zapojiť do neho viac rodín. Projektové peniaze pomohli pri integrácií Rómov, ale iba do takej miery, aký mal tretí sektor dosah.“

Na druhej strane Európska únia dala Slovensku milióny eur na zlepšenie spolužitia medzi majoritou a rómskou menšinou.

„To už je samostatná kapitola. Keď sa v médiách objavilo, že na rómske projekty sme dostali 200 miliónov eur, ľudia to vnímali podráždene. Ale aj z tých „mýtických“ dvesto miliónov sa v skutočnosti vyčerpala asi iba polovica. Táto suma bola rozdelená pritom na sedem rokov a zahŕňala aj investičné projekty ako výstavby ciest. Len malá časť z poskytnutých financií išla na tzv. mäkké projekty, to znamená na prácu s ľuďmi z komunít. “

Prečo štát nepreberá odskúšané projekty, keď sa ukázalo, že fungujú?

„Preberá ich, no s výrazným oneskorením. Asistentov učiteľov testovali na školách rómske mimovládky ešte pred desiatimi rokmi. Možno tá pomalosť niečo naznačuje vo vzťahu, ako vláda pristupuje k integrácií rómskych komunít. Namiesto toho sa diskutuje, či asistenti učiteľa majú byť tiež Rómovia alebo nemajú, či sa to má volať rómsky asistent učiteľa alebo nie. Navyše, keď sa štát rozhodne prebrať nejaký model neziskovky, tak v ňom urobí tak výrazné zmeny, že to potom nemá žiadaný efekt. V roku 2008 som robil hodnotenie projektu, ktorý sa nazýval Sociálni terénni zdravotní asistenti a vláde sme odporúčali podporiť projekt v praxi. Veľký problém bol, že nemohli používať slovo zdravotní, aby to nepôsobilo ako medicínska funkcia. Síce dnes funguje, ale stále je financovaný aj zo súkromných zdrojov a stále ho štát plne nezaviedol do praxe.“

Spomínali ste, že pomalé preberanie úspešných modelov do systému tiež niečo naznačuje.

„Je to o politickej vôli, či sa s tým chce niečo robiť. Podobne to vidíme aj pri Inštitúte finančnej politiky, ktorý vytvára vynikajúce analýzy a správy, ale Ministerstvo financií ich nevyužíva a nepracuje s nimi. Robili napríklad aj výskum k diskriminácií Rómov na trhu práce. Často vyčítali projektom z tretieho sektora, že sú „pokrútené“ a neobjektívne. Teraz to robila ministerská agentúra, i tak sa politici tvária, že to nevidia. Zrejme nie je integrácia Rómov politicky zaujímavá téma a viac prináša body protirómska rétorika. Ľudia v Bruseli nám často hovoria, aby sme prišli s dobrými projektmi a oni ich podporia. Nakoniec ide väčšina peňazí z eurofondov na financovanie diaľnic.“

Nezbavuje sa potom štát zodpovednosti za využívanie eurofondov pre Rómov a riešenie spolužitia medzi majoritou a Rómami na úkor neziskoviek?

„Myslím si, že ani to nie je pravda. Štát ani toto nerobí. Ak by sme spočítali dotačnú schému pre ľudské práva, dotačnú schému úradu rómskeho splnomocnenca a úradu pre národnostné menšiny a nejaké programy na ministerstve kultúry, tak ide o veľmi malý balík peňazí oproti dotáciám do ostatných oblastí. A neviem, či to rozdelenie zdrojov na menšiny je voľou vlády alebo nutné zlo, ktoré si vyžiadal Brusel. Momentálne je trendom dávať peniaze priamo starostom. Rómsky splnomocnenec vlani podporil desiatky projektov, ale len pri dvoch z nich neboli žiadateľmi obce, jedno náboženské združenie a jedno občianske združenie.“

Je rozdiel v kvalite projektov, keď ich vyberá štát alebo súkromný donor či súkromná nadácia?

„Nemal by v tom byť rozdiel, ale vo výsledku ho občas vidieť. Rozdiel môže byť v tom, že súkromná nadácia vie poskytnúť nielen financie, ale tiež dodatočný servis. Zlepšiť obsahovú stránku projektu, pomôcť sieťovať jednotlivé občianske združenia pôsobiace v rovnakom regióne. Ak niekto nezíska grant, nemal dobrý projekt.“

Tretí sektor kritizuje väčšinou štátnu správu, že neefektívne rozdáva granty. Neziskovky sú zase často kritizované, že väčšina ich rozpočtu ide na platy a chod samotného občianskeho združenia. Je to pravda?

„Vždy je to o nastavení konkrétneho projektu. Napríklad, keď občianske združenie prevádzkuje v obci komunitné centrum, tak skutočne ide veľká časť financií na mzdy. Tu je kritika neopodstatnená, pretože omnoho dôležitejšia je kvalita ľudí, ktorí projekt robia a nie fakt, že sa niečo niekde akože vykonalo. Áno, ak chcem, aby v komunitnom centre pracovali kvalitní ľudia so segregovanými deťmi, musím ich vedieť zaplatiť. Máme mnoho prípadov, kedy človek v projekte poskytuje sociálne služby a má v konečnom dôsledku nižší príjem ako ľudia žijúci na sociálnych dávkach. “

Častý je názor, že peniaze pre Rómov by sa mali dávať priamo ľuďom a nie na projekty.

„Poznám tento názor, ale úplne mu nerozumiem. V minulom programovacom období štrukturálnych fondov Európskej únie bolo vyčlenených na Rómov 200 miliónov eur. Ak by sa naozaj využili všetky, pri počte Rómov na Slovensku to vychádza päťsto eur pre jedného. Štvorčlenná rodina by dostala dvetisíc eur. Samozrejme, bolo by to super, keby dostali priamo peniaze. Mnohí by ale nemali bývanie, asfaltovú cestu, kanalizáciu, pitnú vodu, neboli by občianske hliadky, nedostali by sa ich deti na školy a univerzity. Ak sa rozprávame o fenoméne chudoby, musíme hovoriť i o dlhoch, ktoré títo ľudia nikdy v živote nedokážu splatiť. Nevieme ich potom motivovať pracovať, lebo im hrozia exekúcie a zrážky zo mzdy. Neexistuje dnes efektívny nástroj, ako tento problém riešiť.“

Niektorí by oponovali, že štát dáva peniaze len pre Rómov a nie všetkým. Počuť to najmä, keď sa stavajú sociálne byty v osade.

„Rozumiem tomu, ale neexistujú rómske peniaze. Väčšina opatrení nie je definovaná etnicky, ale sociálnym postavením. Dotácie a granty sa dávajú v nejakých hraniciach – sociálnych, geografických. Človek tesne za hranicou, ktorý z toho programu vypadne, bude vždy cítiť pocit nespravodlivosti, že on tam nie je. Rovnako môže obyvateľ Hainburgu nadávať na Brusel, prečo Slováci dostanú pomoc a on už nie. Podobne pri študentských štipendiách, kde môže jedno euro rozhodnúť, či študent dostane sociálne štipendium na školský rok alebo nie. Nikdy to nebude spravodlivé.“

 Foto stano 2

V minulosti sa podporovali projekty ako kurzy ustajňovania koní, zavárania, umývania okien. Ako je možné, že sa to platí z verejných zdrojov?

„Neviem, prečo sa takéto projekty podporili a zaráža ma, ak sa niekde podobný projekt objaví ako príklad dobrej praxe. Buď tam sú peniaze a tie niekto potreboval minúť, čo býva bežná prax pri pohľade na eurofondy. Môže sa organizovať luxusná konferencia v hoteli, ktorý by inak nemal zákazku. Podobne to máme aj v školstve, kde existujú učebné odbory ako Praktická žena. Samotné dievčatá nevedia povedať, čo sa učia. Tam je motivácia iná, než pomôcť najchudobnejším.“

Viete povedať aj konkrétny príklad mrhania peňazí z projektov pre Rómov?

„Príkladov by sa asi dalo nájsť viac, no prvý mi vždy príde na um projekt výstavby nájomných bytov v Letanovciach. Výstavba stála niekoľko miliónov eur, väčšinou z eurofondov. Ak niekto poznal podmienky, v akých žili obyvatelia letanovskej osady, určite môžeme hovoriť o zlepšení. Aj preto sa ťažko vysvetľuje, čo sa nám na nových bytoch toľko nepáči. Obec si jednoducho postavila novú osadu, tri kilometre od centra obce. Obyvatelia to majú bližšie do Spišského Štvrtka. Obec radšej investovala do ťahania novej infraštruktúry na zelenej lúke, než by postavila nájomné byty pre Rómov v obci. A celá táto segregácia bola financovaná z eurofondov, teda so schválením z Bruselu.“

Pracujete v Holandsku ako programový manažér organizácie, ktorá sieťuje rôzne občianske združenia pracujúce s rómskymi komunitami v Európe. Ako sa dostane Róm zo Slovenska k takejto pozícií?

„Je pravdou, že na medzinárodnej úrovni veľa Rómov zo Slovenska nepracuje. Hoci dnes máme mnoho rómskych vysokoškolákov a vysokoškoláčok, málo z nich dokáže pracovať v angličtine. A bez toho to na medzinárodnej úrovni nejde. Ja som sa chytil príležitosti, keď som už počas vysokej školy využil možnosti stážovať. Krátko nato som dostal možnosť pracovať pre prvú medzinárodnú organizáciu v Budapešti. A už mi to zostalo. Na mojej aktuálnej pozícii ľudia oceňujú nielen to, že som Rómom, ale aj to, že som zo Slovenska. Snažím sa teda robiť dobré meno. Ale mohlo by nás byť viac. Viem, že o pár rokov bude konkurencia silná, viacero Rómov a Rómok v súčastnosti končí na zahraničných vysokých školách. Potrebujú len nabrať prvé skúsenosti a predovšetkým dostať šancu.“

Je situácia v zahraničí pri financovaní projektov na menšiny podobná ako u nás alebo sme v tom výnimka?

„Do veľkej miery je to podobné aj v iných štátoch, najmä v strednej a východnej Európe. Stalo sa mi, keď som sa rozprával s kolegami z Rumunska a hovoril o absurdných projektoch na Slovensku, tak mi povedali, že u nich je to podobné. Rozdiel je v tom, že na západe sa projekty omnoho viac podporujú zo súkromných zdrojov, čo zvyšuje ich kvalitu a robí sa prísnejší výber. Na Slovensku sa často podporujú projekty z neštátnych zdrojov na deti, zvieratká a ostatné, čo vyzerá pekne na fotkách, ktoré si donori môžu zverejniť na internete. Nikoho už nezaujíma napríklad analýza zamestnania mladých Rómov, hoci je veľmi dôležitá, aby sme sa niekam v téme pohli.“

Čo robiť, aby sa neplytvali financie na projekty typu učíme Rómov zavárať ovocie?

„Musí sa dobre zadefinovať, čo vlastne chceme podporiť a akým spôsobom. Stále viac sa stretávam aj s rôznymi prípadmi, kedy niečo má aj dobrý úmysel, ale nepodarí sa to, lebo zvolili zlý prístup. Máme program rozvoja vidieka, ktorý má určené, aby pri napríklad rekonštrukcii obecných budov u grantov pre integraćiu Rómov musel zamestnať aj ľudí z miestnej rómskej komunity. Nazýva sa to aj sociálny aspekt verejného obstarávania. Keď som to počul prvý raz, vnímal som to ako super nápad. Potom prišli prvé ohlasy zo samospráv, že to nie je možné. Dodávatelia sa vyberajú cez elektronické trhovisko, kde ale starostovia vidia iba ponuku s najnižšou cenou a nevidia už ponuku na zamestnanie miestnych, ktorá je možno len pár eur drahšia. Je to technická chyba, ktorá pravdepodobne znemožní niečo, čo je potrebné. Možno sa to dá ľahko odstrániť, ale opäť potrebujeme vôľu.“

Prečo sa Rómovia neozvú, keď sa v ich mene plytvajú dotácie a verejnosť je z toho pobúrená?

„Niektorí sa ozvú, ale u Rómov je veľkou prekážkou vzdelanostná úroveň. Potom sú tu rómske elity, kde občas kritika zaznieva. To, čo bráni jednotnému tlaku sú osobné záujmy medzi samotnou rómskou komunitou a súperenie. Spoločne dokážeme povedať, čo je zlé, ale spoločné riešenie nájsť nevieme. Pre rómskeho lídra s politickými ambíciami je marketingovo dôležitejšie, aby bol v médiách iba on.“

Zmenila sa práca neziskoviek alebo kvalita projektov pre Rómov za posledných päť –sedem rokov?

„Silnejšia súťaž a menej peňazí na projekty výrazne ovplyvnili kvalitu projektov. Občianske združenia medzi sebou musia súperiť o jednotlivé granty. V 90. rokoch a období nášho vstupu do Európskej únie potrebovali politici ukazovať, ako má majorita rada Rómov a podporuje ich. Financovalo sa mnoho rómskych festivalov, ktoré skutočne boli na každom rohu. Dnes je pre začínajúce občianske združenie omnoho ťažšie sa presadiť na trhu, kde máme niekoľko stabilných hráčov. Polovica aktívnych neziskoviek drží krok so súčasnými trendami a vedia sa prispôsobiť dobe a druhá časť mimovládok ostala uväznená v období spred desiatich rokov a je stále závislá na kontaktoch, ktoré majú pri rozdeľovaní grantov.“

Stále teda platí, že je dôležitejšie pri grantoch poznať ľudí, ktorí o nich rozhodujú, ako kvalitný projekt?

„Záleží na tom kde (smiech). Niekde je dôležitejšie mať známosti, ale našťastie je dnes už väčšina grantových schém založená na posudzovania kvality projektov. Trhová ekonomika zasiahla aj neziskovky v praktických veciach. Začali používať značky, slogany, marketing, aby ľudí zaujali a bolo hneď jasné, k čomu a prečo žiadajú financie. No a niektorí to ešte nedokážu.“

Pomohli teda projekty pre Rómov samotným Rómom?

„Určite, nemali by sme tu dnes desiatky rómskych vysokoškolákov, nefungovali by komunitné centra, ktoré nahrádzajú prácu materských škôl, nestáli by mnohé domy a ľudia by žili v chatrčiach bez vody, elektriny, kanalizácie. Ak sa na to pozriem reálnym pohľadom, v mnohých obciach sa situácia zhoršila, ale v iných zase zlepšila. Čo neviem dnes povedať, či sa to zlepšenie bolo priamo úmerné objemu financií, ktoré sa na to vynaložili.“

A Váš pocit?

„Myslím si, že časť peňazí sa minula zbytočne – približne tak desať percent. Ale je to môj názor. Taká metodológia vzdelávania rómskych žiakov je pre niekoho zbytočná, pre mňa nie. Zlé je, že sa financoval jej vznik, ale v praxi sa nepoužíva. To vnímam ako plytvanie grantov. Podobne nejaké konferencie nemuseli byť v najdrahších hoteloch.“

Kto je Stano:

Narodil sa v Skalici v integrovanej rodine, po ukončení štúdia na Obchodnej akadémii v Senici sa prihlásil na Univerzitu Konštantína filozofa v Nitre, kde študoval sociálnu prácu so zameraním na rómske komunity. Po škole pracoval na Úrade vlády SR, absolvoval stáž v Rade Európy. Postupne sa presťahoval do Budapešti, kde pôsobil najskôr v Európskom centre pre práva Rómov a neskôr v Rómskom vzdelávacom fonde. Pred rokom neúspešne kandidoval v eurovoľbách, následne začal pracovať v Nadácii otvorenej spoločnosti ako projektový manažér. Od októbra žije v Holandsku a pôsobí v medzinárodnej organizácii International step by step association.

Autor/ka: Rudolf Sivý 30.11.2015

Neswletter