Z odlúčených detí sa však často už počas prvých týždňov na našom území stávajú deti miznúce. Slovenský systém ich nedokáže zachytiť a poskytnúť im pocit bezpečia a ochrany natoľko, aby neutekali ďalej. Následne sa ľahko stávajú obeťou prevádzačov, obchodovania s ľuďmi, sexuálneho vykorisťovania či otroctva. Práve tejto problematike sa s podporou Fondu pre MVO venuje Liga pre ľudské práva. O odlúčených a miznúcich deťoch sme sa rozprávali s právničkou LĽP, Alexandrou Malangone, viac informácií nájdete aj v publikácii Miznúce deti.
Aký je život odlúčeného dieťaťa, ktoré sa migráciou ocitne na Slovensku?
V podstate žije normálne ako hociktoré dieťa, len nemá kontakt so svojou rodinou. Napríklad jeden chlapec žije v Trenčíne, má doplnkovú ochranu a chodí na strednú školu. Tak ako slovenské deti, aj on môže zostať v detskom domove až do veku 25 rokov, ak chodí na vysokú školu a pripravuje sa na povolanie. Potom sa potýkajú presne s takými problémami ako slovenské deti, ktoré opúšťajú detský domov a nikoho nemajú. Riešia ubytovanie, život, a nemajú nikoho, kto za nimi stojí.
Stalo sa, že bývalá sociálna pracovníčka, si dieťa zobrala do pestúnskej starostlivosti, keď dosiahlo 18 rokov. Býval u nej ako dospelý a chodil do školy. Ale to je absolútne výnimočný prípad, u nás vlastne nie je možné, aby si adoptoval cudzie dieťa. A že by fungovala nejaká pestúnska starostlivosť, v prípade maloletých bez sprievodu náhradná rodinná starostlivosť, tak to je v málo prípadoch. Málo detí bez sprievodu je vôbec v takom veku (vhodnom na osvojenie, pozn. ed.), zvyčajne sú tak od 17 do 18ich. I keď máme prípad, kedy dvojročný chlapček žije u profesionálnej matky a otca. Je to obrovský rozdiel, ako sa deti vyrovnávajú so životom, ak majú referenčný bod, toho človeka, ktorému veria, ktorý sa o nich stará. To potrebuje každé dieťa.
Tí, ktorí to takto nemajú a ostávajú tu po 18ke, majú doplnkovú ochranu. Mnoho z nich odchádza z detského domova, idú do Bratislavy. Niekto robí v pizzerii, niekto chvíľu robí a potom ide do školy. Máme tu aj takých, napríklad jedného bývalého maloletého bez sprievodu, čo akurát skončil vysokú školu, informačné systémy a priemysel alebo niečo také. Tento mladý muž vyštudoval v Trnave, bakalára aj magistra, takže už je inžinier a tiež má udelenú len doplnkovú ochranu.
Sú to mladí ľudia, majú 25 rokov a nikoho nemajú, žijú sami. Majú šťastie ak majú niekoho, kto ich len nevyužije pracovne alebo inak . Snažia sa nejako pretĺkať ďalej životom a majú podľa mňa dosť ťažký údel. Veľa z nich sa jednoducho snaží nejakým spôsobom dosiahnuť to, aby mali nejakú stabilitu. Po piatich rokoch, keď už im je predlžovaná doplnková ochrana, môžu požiadať o dlhodobý pobyt.
Ako dochádza k tomu, že maloletí bez sprievodu miznú?
Po prvé majú niekoho z rodiny alebo zo známych, s ktorými by chceli byť. A uvedomujú si, že tá legálna cesta je komplikovaná, dlhá atď, tak to risknú nelegálnou. Dôvodom je často kombinácia toho, že prídu, cítia sa tu nechcení, neprijatí, nemajú tú situáciu prehľadnú a zároveň by chceli byť so svojimi rodinami, známymi. V krátkom čase sa rozhodujú a vedia, že na Slovensku je strašne komplikované získať „občiansky“, lebo to ústnym podaním koluje. Takže idú ďalej, lebo nevidia šancu, že by tu mohli zostať.
Ale tí, s ktorými sme hovorili, tí, ktorí zostali, vraveli, že ďalší aspekt je, že oni chcú robiť. Lebo napríklad zaplatili 10 000 dolárov iba za prevoz z Étiopie do Moskvy. Ten dlh, ktorý sa im nahromadil, kým sa dostali sem, je obrovský faktor zraniteľnosti. Nie že by si mysleli, že keď pôjdu do Západnej Európy, že tam budú mať život ľahký. Ale zohráva tam úlohu, že asi budú môcť viac zarobiť a vykúpiť sa z dlhu. Plus sú tam väčšie komunity cudzincov, čiže sa budú cítiť viacej medzi svojimi, prijatí.
Nie veľa z nich je tak psychicky nastavených, že chcú ešte ďalej bojovať. Mnohí vraveli, že ich volali, že poď, ale tí, ktorí nejdú, tak to boli väčšinou chalani, ktorí nemali nikoho. Ani doma, v tom zmysle, že nevedeli kde sú, alebo boli zabití, alebo jednoducho s nimi úplne stratili kontakt. Takže nemali peniaze na cestu ďalej a boli tak vyčerpaní, že toho mali po krk. Takže zostali a postupne tie najťažšie týždne, mesiace prekonali a potom už zostali.
Čiže niekedy zostali aj z rezignácie. Že už proste nemám sily ísť ďalej, len by som sa chcel cítiť prijatý, že som nič zlé neurobil. Na veľa z nich dolieha veľmi depresívne, že sa necítia vítaní. Možnosti, ktoré tu oni majú sú veľmi obmedzené a komplikované. Stále majú neistotu pobytu, čo bude so mnou, ako budem žiť, aké mám šance, že budem mať azyl alebo doplnkovú ochranu, čo sa stane, keď budem mať 18… Takže podľa mňa toto sú tie hlavné faktory, ktoré podmieňujú to, že utekajú.
Ako sa im snažíte pomôcť v rámci vášho projektu?
Aj keď detí je málo, tak sa snažíme podchytiť to od úplného začiatku a nastaviť úplne inak systém starostlivosti. V podstate najmä získať čas, aby sme mohli aspoň preskúmať legálne možnosti a aby sme mohli získať dôveru tých detí . Potom keď už niekto chce ujsť, ujde aj keby sme ho dali do klietky, ale keď pri niekom stojíme a bojujeme zaňho, je to iné. A my môžeme skúsiť napomôcť zlúčeniu rodiny.
Mali sme jeden prípad, kde už pomaly na druhý deň mal ísť chlapec za svojím bratom, ktorý mal azyl vo Veľkej Británii . VB a migračný úrad u nás sa ale dohadovali, kto zaplatí za DNA testy, potvrdzujúce, že naozaj ide o príbuzných. Tak dlho sa dohadovali, až nakoniec chlapec toho mal už plné zuby, prišiel do tábora pre žiadateľov o azyl za skupinou jeho krajanov a odišiel s nimi. A to tu bol skoro rok. Keď sa na to objektívne človek pozrie, nemôže mu ani vyčítať, že si povedal, že tak už kašlem na to, lebo zodpovední sa nevedia dohodnúť, kto zaplatí 300 euro za DNA testy.
Takže ja by som sa chcela na toto zamerať – skúsiť vymyslieť opatrenia na prevenciu tých miznutí. Samozrejme nerobíme si ilúzie, že teraz ideme zabrániť všetkým, ktorí utekajú. Ale chceme zabrániť tomu, aby ich vykorisťovali prevádzači, aby utekali, aby sa nestávali obeťami obchodu s ľuďmi, a aby nefungovali absolútne neregulérne a nelegálne. Lebo sú možnosti legálne, ale dlho trvajú, sú komplikované. Možno nevyjdú, ale aspoň sa o ne pokúsme, neargumentujme, že oni aj tak chcú ísť preč. Lebo sú to deti, ktoré sa nájdu na našom území, sú pod našou jurisdikciou. A my sa jednoducho musíme o ne postarať tak ako sa postaráme o každé slovenské dieťa.
Je to téma, o ktorej sa nehovorí, bežní ľudia ani moc nevedia, že sa deje. Ako môže obyčajný človek, nie právnik ani odborník, prispieť k tomu, aby sa niečo zmenilo?
Týchto detí nie je veľa, ale tí, ktorí tu sú, tak keď ich človek spozná, keď sa s nimi stretne v škole alebo práci, ocenia, ak sa budete snažiť jednoducho individuálne vzbudiť pocit, že tu sú vítaní. Že už sem patria, že táto krajina ich tu chce mať, lebo nič zlé neurobili a mali to v živote ťažké. Stačí ich zapájať do úplne bežných vecí, zavolať ich niekam večer do kina, na koncert, na stanovačku, na nejaký výlet, vziať ich do partie. Lebo toto je niečo, čo im veľmi chýba. Pre nich je to niečo absolútne výnimočné a nie sú na to zvyknutí. Keď príde víkend, tak aj tí, čo sú aj na vysokej škole, sú sami. Slovenskí študenti idú domov a oni majú víkend pred sebou sami a keď sa stane, že študujete na vysokej škole 5 rokov a žiaden víkend vás nezavolá nikto zo spolužiakov, že poď so mnou domov do Prešova, tak to je ťažké. Takže preklenúť tú bariéru a zavolať ich, prijať medzi seba a trochu im to uľahčiť.
Projekt Miznúce deti je podporený z Programu podpory mimovládnych organizácií – Demokracia a ľudské práva, ktorý je súčasťou implementácie Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Prostredníctvom tohto Programu sa donorské krajiny, Island, Lichtenštajnsko a Nórske kráľovstvo podieľajú na znižovaní hospodárskych a sociálnych rozdielov v Európskom hospodárskom priestore.[:en]They come from countries torn by war conflicts, others faced individual persecution. They left their home countries and arrived to our territory through various ways, in many cases after a complicated journey lasting several months. Usually they are teenage boys of Somali or Afghan nationality. Parents of unaccompanied minors are deceased, missing or they got separated during the migration. Minors are put into children’s homes as a preliminary measure and the court appoints the Office of Labour, Social Affairs and Family as their guardian. With the Office’s help, children apply for asylum, however, they are usually granted only with subsidiary protection, i.e. a limited residence permit.
Separated children frequently disappear during the first weeks on our territory. The Slovak system does not make them feel safe and protected so as to prevent them from running away. Consequently, these children become easy targets for human smuggling, trafficking, sexual exploitation or slavery. This issue is dealt with by the Human Rights League supported by the NGO Fund. We talked to Alexandra Malangone, lawyer of the HRL, about separated and disappearing children. More information can be found in the Disappearing Children publication.
Can you tell us more about the lives of separated children migrating to Slovakia?
Basically, their lives are similar to those of any other children, but they are not in touch with their families. For example, there is a boy in Trenčín who was granted with subsidiary protection and he attends secondary school. Just like Slovak children, he can stay in children’s home until the age of 25, as long as he attends university and trains for future profession. They also have to face the same problems like Slovak children leaving children’s homes with nobody to lean on. They must find accommodation and sort out their lives without any support.
We had a former social worker who took a boy to foster care when he turned 18. He stayed in her home as an adult and attended school. However, this is an extremely rare case. In Slovakia, it is not even possible to adopt a foreign child. Foster care, or family care in case of unaccompanied minors, is very sporadic. Few unaccompanied children are at such age (note: age suitable for adoption), usually they are 17 or 18 years old. But we have a two-year-old boy living with professional parents. Such children cope with their lives in a completely different way, as they have a point of reference, a person they can trust, looking after them. This is what every child needs.
Those who are not so lucky stay here after their 18th birthday and get a subsidiary protection. Many of them leave children’s homes and go to Bratislava. They may work in pizzerias, some work for some time and then return to school. I know a former unaccompanied minor who has just finished university studies in the area of information systems and industry. This young man completed his bachelor’s and master’s degree in Trnava and now he has subsidiary protection.
They are 25-year-old people who have no one, they live alone. They are lucky if they do not meet anyone who wants to take advantage of them for work or something else. They struggle through life and I think it is a hard lot. Many of them simply strive for some stability. After five years’ time, when subsidiary protection is prolonged, they can apply for a long-term residence permission.
How do unaccompanied minors disappear?
First of all, they want to be with a family member or a relative. They are also aware that legal procedure is complicated and lengthy, so they take a risk and go the illegal way. It is a combination of feeling unwanted, unaccepted, the situation being unclear and the fact that they prefer to stay with their families or relatives. Their time to decide is short and they hear stories on how extremely complicated it is to get a Slovak ID. So they continue their journey, as they don’t see a chance to stay here.
Those who stayed here talk about another factor, which is eagerness to work. They might have paid around 10,000 dollars just for the transition from Ethiopia to Moscow. By the time they arrived here, the debt had increased even more, which is a significant factor of vulnerability. It’s not that they believe their lives will be easy if they go to Western Europe. What matters is that they might earn more money and pay off their debt. There are also larger communities of foreigners, so they will fit in easily and feel more accepted.
Few of them are mentally prepared for more struggle. Many of them told us that the others wanted them to join and run away. Those who stayed were usually boys who had nobody. They had no relatives at home or they did not know where they were, they were killed or they simply lost touch. Therefore, they did not have money for the journey, they were exhausted and fed up with everything. They decided to stay, gradually overcame the hardest weeks and months and never left.
In some cases, the reason for staying was a feeling of resignation. They tell themselves “I simply can’t keep on going, I just want to feel accepted, I haven’t done anything wrong.“ They tend to feel very depressed for not feeling welcome. The possibilities are limited and complicated. There are no guarantees of residence permit, no certainty of what will happen – How will I live? What chances do I have to get an asylum or subsidiary protection? What happens when I turn 18?… I would say that these are the main factors forcing them to run away.
How do you try to help them with your project?
Even though there are few of such children, we aim to control the situation since the very beginning and completely change the system of care. Basically, we try to buy us some time, so that we can look into legal options and gain the trust of these children. When someone wants to run away, they would run away even if we locked them up. But it is different when we stand by their side and fight for them. And we can try to reunite the family.
We had a case of a boy who was supposed to meet his brother who had been granted with asylum in the United Kingdom. The UK and our Migration Office lead long debates on who shall pay for DNA tests confirming that they were relatives. The discussions were so lengthy that the boy had enough, came to the asylum seekers’ camp and left with a group of his countrymen. And he had been here for one year. When you look at the situation objectively, you cannot even blame him for giving up, if the authorities were not capable of agreeing on who pays 300 euros for DNA tests.
So I would like to focus on drawing up measures preventing such disappearances. Naturally, we do not believe that we can stop everyone from running away. We just want to stop them from being exploited by human smugglers or traffickers, prevent them from illegal work. There are legal ways, although they are lengthy and complicated. They may or may not turn out well, but let us at least try and not use excuses, such as „they want to leave anyway“. Children on our territory belong under our jurisdiction. We simply must take care of them as we would take care of any Slovak child.
This topic is not widely discussed in the public, common people are not aware of the issues. How can a common person – not a lawyer or an expert – contribute to change?
There are not many of such children, but if you meet them at school or at work, they will appreciate if you try to make them feel welcome. They want to feel that they belong, that this country wants them here because they have not done anything wrong and they went through a lot. It is enough to involve them in normal activities, invite them to the cinema, to a concert, go camping or go on a trip, introduce them to your friends. This is precisely what they miss, as it is very rare and they are not used to it. At weekends, they are all alone, even if they study at university. Slovak students spend their weekends at home and they are left alone. If none of their classmates comes and says „hey, come join me on my way home to Prešov“ during the five years of university studies, it is very hard. Just try to overcome the barrier and make them feel included, make it a bit easier for them.[:]