Privátny nacionalizmus: Ako štátna reprezentácia deformuje kolektívnu pamäť

Fond pre MVO

Československá vlajka vystavená v košickej Kunsthalle minulý rok vyvolala rozruch. Jej umiestnenie vo vstupe do galérie bolo vnímané ako hanobenie českej štátnej vlajky, ktorej dizajn je zhodný s československou. Dielo Dalibora Baču sa tak stalo zámienkou na odobratie schválenej grantovej podpory medzinárodnému výstavnému projektu Privátny nacionalizmus. Jeho dovetkom je aktuálne prebiehajúci cyklus výstav a diskusií s rovnakým názvom v Open Gallery. Počas štyroch týždňov sa téme privátneho nacionalizmu postupne venuje 46 umelcov a 16 diskutujúcich. Druhá z cyklu 4 výstav od 17.2. predstaví aj dielo Dalibora Baču, resp. kauzu, ktorá okolo vlajky vznikla. Čo bolo Bačovým zámerom a prečo považuje za dôležité venovať sa téme zámeny dvoch vlajok, si môžete prečítať v našom rozhovore.

Ako vzniklo samotné dielo, ako ste sa dopracovali k použitiu vlajky?

Celá téma sa rozbehla v roku 2012 s inými projektmi. Nakoľko žijem v Prahe, tak sa na mňa nabaľujú rôzne signály. Často je to banalita, dajme tomu dieťa príde domov a donesie domácu úlohu: vymaľuj českú vlajku. A pritom kedysi sme to robili ako československú vlajku. Takýchto signálov, s ktorými som sa stretával, bolo viac a človek nad tým začne rozmýšľať. Prečo zrazu je tá vlajka česká, keď bola československá. K žiadnej zmene v jej forme neprišlo.
V rámci tejto témy som mal niekoľko projektov v ateliéri „Výroba českej vlajky v roku 1993“,  performance na letisku v Milovicích u Prahy „Vlastenec“, následne jeden veľký projekt „Hľadanie českého vlastenca pod československou vlajkou“  – stožiar, ktorý bol inštalovaný na Námestí Jána Palacha pred Rudolfinom. Jednalo sa o kinetické dielo, kde som československú vlajku rozdelil do základných prvkov. Československá vlajka vlastne vznikla tak, že červená a biela symbolizujú český prvok a modrý trojuholník odkazuje na Slovensko. Ja som tie prvky oddelil, čiže trojuholník na stožiari bol fixne ukotvený a česká časť, červeno – biela bikolóra, sa pohybovala vo vetre s odkazom na „Kade vietor tade plášť“.  Jednalo sa o obdobie prvej priamej voľby prezidenta ČR a spúšťanie nacionalistických vášní v kampani.

S týmto dielom sa počítalo, že by malo byť vystavené v cykle Privátny nacionalizmus, ale zavrhli sme to kvôli inštalačným možnostiam v Košiciach. Takže som do projektu vstúpil novým dielom CZ_SK_HU_D_PL_, historickou československou vlajkou, užívanou  pred rokom 1993. V roku 2013 vzniklo na výtvarnej scéne viacero projektov, ktoré odkazujú na československú vlajku, či spoločné zdieľané obdobie. Reakcie ľudí na ne mi však neboli moc známe. Aj samotný stožiar, ktorý bol na očiach a všetci o tom vedeli, tak sa k tej téme, problému duality vlajky, nikto nevyjadroval.

Preto táto vlajka v rámci Privátneho nacionalizmu hľadala podstatu v reakciách divákov. Preto bola nainštalovaná do priestoru ako prekážka, kde človek má voľbu či na ňu stúpi, alebo ju obíde, čo vychádza z toho, akú skúsenosť s tou vlajkou má, či k nej má nejaký vzťah.

Československo nebolo pre nás na začiatku 90. rokov prekážkou? Porazil ju náš spoločný nacionalizmus a dnes porazená vlajka, ktorá leží na zemi v galérii, nás zaskočí ako prekážka? Väčšina ľudí môže byť pobúrená, ale keď vlajka išla dolu zo stožiaru neurobili voči svojím politickým reprezentáciám nič… Som ironický a kritický, ale nie je nutné sa urážať, skôr zamyslieť sa. Názov diela odkazuje na skratky krajín, ktoré vstúpili do projektu Privátny nacionalizmus. Mali zámer sledovať pohyb diela v rámci výtvarného projektu. Čím ďalej bude vlajka od domáceho kontextu, o to viac sa ľudia budú k dielu inak správať.

Vaším cieľom teda bolo spraviť dielo, ktoré stále vychádza z československej témy, ale čo najviac interaktívne?

Áno, vynútiť reakciu od diváka. V Prahe napríklad jedna slečna vedela o akú vlajku ide, vedela ju zaradiť, tak ju preložila. Zámerne, aby sa po nej nestúpalo, s odkazom na jej deda. Lenže zároveň, ako ju preložila,  zástava bola úplne nečitateľná, takže ľudia čo chodili v galérii, po nej nakoniec stúpali. Na záver do galérie prišla skupina mladých ľudí z Letenskej pláne, kde bol počas Olympiády v Soči Český olympijský stánok. Začali sa do zástavy baliť a stotožňovali sa s ňou tak, ako na športových zápasoch. Následne im bolo vysvetľované, že sa nejedná o českú zástavu.

Pri výstave v  Prahe sa ale okolo vlajky nestrhlo nič také, ako potom tu v Košiciach.

Nebolo to médiami zaznamenané. Keď si pozrieme galériu Divus, čo to je za inštitúciu, tak to je úplne iná štruktúra divákov a typ takýchto výstav sa tam očakáva. V Košiciach to rezonovalo nakoľko Kunsthalle má ďaleko širšie štruktúrovaných divákov. Spúšťačom „konfliktu/kauzy“ bola česká menšina žijúca v Košiciach. Svoju mylnú a nepravdivú interpretáciu diela začali rozposielať inštitúciám, ktoré boli partnerom  projektu. Prebudil sa v nich latentný nacionalizmus, na ktorý práve výstavný projekt chcel poukázať.

Poďme trochu zhrnúť, čo sa vlastne udialo s vlajkou a celým Privátnym nacionalizmom.

Český spolok so svojou interpretáciou začal informovať veľvyslankyňu Klausovú a ostatné inštitúcie.  Pritom samotné dielo nevideli, len cez okno, keď galéria bola zavretá.  Keď rozmýšľam nad tým, prečo bola z ich strany taká reakcia, samozrejme asi tomu celému nerozumejú a nehľadali príčiny hlbšie. Taktiež si myslím, že chceli poukázať na svoje opodstatnenie. Rok pred výstavou bolo zrušené České kultúrne centrum v Košiciach. Pani Takácsová, predsedníčka Českého spolku v Košiciach, je členkou Rady pre národnostné menšiny na Úrade vlády. Na základe jej interpretácie diela Rada zaujala stanovisko a odobrala už pridelené financie na projekt Privátny nacionalizmus. A nie len tento grant,  ale aj ďalšie dva granty, ktoré nesúviseli vôbec s projektom Privátny nacionalizmus. Taktiež už boli odsúhlasené a vôbec sa nevie, či Kassakovo centrum intermediálnej kreativity (pozn. spoluorganizátor projektu Privátny nacionalizmus) nebude na čiernej listine ďalší rok. Naše žiadosti o stretnutie na Úrade vlády boli bojkotované.
Veľvyslankyňu Klausovú si do úradu presadil Miloš Zeman ako odmenu za jej podporu v prezidentských voľbách. Prístup veľvyslankyne tiež skôr poukazuje o nutnosti vykazovať činnosť pre domácu pôdu a nie hľadanie riešenia danej situácie. Jej odmietanie stretnutia s kurátormi a autorom ide úplne proti zmyslu vedenia tohto úradu. Následne sa spustil  kolotoč – Klausová napísala všetkým inštitúciám, ktoré finančne podporili PN a tí už konali. Výšku možnej kritiky a irónie autora stanovil minister kultúry Maďarič odobratím už pridelenej finančnej dotácie projektu. Následne odmietanie osobného stretnutia deklaruje neochotu si vypočuť názor druhej strany a tým pádom podporil stanovisko veľvyslankyne.

Myslíte si, že tá hysterická reakcia na vaše dielo je viacej o neschopnosti vnímať súčasné umenia alebo je to skôr problém intolerancie a šovinizmu v spoločnosti?

Úplne prvotný problém je, že naozaj tú vec nikto nevidel osobne. A to si myslím, že je úplne podstatné, pokiaľ chcem o niečom hovoriť, asi by bolo dobré si to pozrieť. To sa neudialo a médiá preberali interpretáciu tretej osoby a tam začal naozaj ten šovinizmus, nacionalizmus. Stačilo vlastne len prenášať mylné interpretácie, zo situácií, ktoré čitateľ nezažil a následne v diskusii vzbudili vášne. Čítanie súčasného umenia? K tomu je nutná ochota a tá je asi úmerná návštevnosti galérii.

Aktuálna výstava je snahou o uvedenie faktov na pravú mieru, pokračovanie cyklu, alebo čo pre Vás znamená?

Je to diskusia a je to pokračovanie cyklu. Práce z roku 2012 aj túto diskusiu vnímam ako jeden celok. Predstava kurátorov bolo vystaviť čo najväčšiu škálu dokumentácie, chronologicky usporiadanú. V rámci výstavy tak je nainštalovaná kompletná dokumentácia, ktorá vznikla s následným doplnením mediálnych záznamov. Snahou je dať do súvislosti túto kauzu s kauzami, ktoré sa odohrali v minulosti u nás či v Čechách.

Z vašej osobnej skúsenosti aký máte pocit, že má takáto kauza dopad na umelca? Vnímate zmenu ako je vnímaná vaša tvorba, alebo to nejako mení vaše vlastné myslenie, uvažovanie ako realizovať veci, ak umenie nemá podporu v kľúčových zdrojoch ako je MK SR?

Ja som nikdy nerealizoval svoje veci s nejakou finančnou grantovou podporou. Aj ten stožiar, ktorý bol finančne náročný, som realizoval z vlastných finančných zdrojov. Takže toto išlo vždycky mimo mňa. A čo sa mňa týka, tak samozrejme človek je pod tlakom, to sa nedá hodiť za hlavu. Ale moja skúsenosť po Ficovi (pozn. kontroverzná Bačova busta Doc. JUDr. Robert Fico, CSc. osadená vo verejnom priestore, bola už po 5 hodinách zahalená a následne demontovaná) už bola nejaká, takže skôr som bol zaskočený z toho, že  médiá v podstate ani nezaujímalo vyjadrenie autora. České média preberali mylnú informáciu o využívaní vlajky ako rohožky. Tieto interpretácie si české médiá preberali a vôbec ich nezaujímalo vyjadrenie autora alebo kurátorov. Ale že by ma toto nejako zastavilo ďalej hľadať nejakú tému, ktorá ma zaujíma a ktorá znova môže byť kritická, to nie. Lebo ja som nikdy do týchto projektov nešiel s tým, že sa chcem nejako umelo konfrontovať, zbytočne provokovať. Takže možno vznikne niečo ďalšie a možno to znova bude reflektované, a možno vôbec. Ale nie je mojím cieľom, aby z toho bol konflikt.

Čím je pre vás práve téma Česko-Slovensko zaujímavá?

Myslím si, že sa to postupne skladalo z takých zámien, ktoré sledujem, lebo tu žijem. Lebo to sú zámeny: keď je výročie Československa, tak pod akou vlajkou to ľudia stoja? Našiel som napríklad aj vo Francúzsku nejaký pamätník československým vojakom v II. svetovej vojne, kde visí slovenská vlajka a tá druhá je aká? Je buď česká alebo československá. Potom by tam mali byť tri, česká, slovenská a československá. To bol taký ten prvý balíček, čo sa človeku postupne skladá a začne nad tým rozmýšľať.
Tie štátne symboly sú také, že si štátna reprezentácia povie aké budú a občania povedia, že dobre a tým pádom je to pre nich jasné. A nikto sa nezaujíma o to, či to má nejakú logiku, alebo nie, či to na niečo naráža. Je to podobná problematika, ako keď sme robili s Verejným podstavcom Antikulich 1 a Antikulich 2 (pozn. protestné akcie proti soche Svätopluka na Bratislavskom hrade). Že tiež nám reprezentácia niečo vnútila a my sme reagovali. Sú to mylné informácie, my nie sme nejaký pozostatok Starých Slovákov. Štátna reprezentácia vnucuje niečo, čo nie je pravda a čaká sa, že sa spoločnosť s tým stotožní. A toto je vlastne tiež niečo podobné, štátna reprezentácia sa rozhodla, že tá vlajka bude česká, nikto nereaguje, spoločnosť to automaticky prijala a išlo sa ďalej.

Máte pocit, že rozpad Československa v ľuďoch ešte rezonuje? Zaoberajú sa Česi a Slováci vzájomným vzťahom?
Ľudia zo staršej generácie to rozdelenie stále vnímajú, kým  mladá generácia už vôbec, niektorí sa už vlastne narodili do republík. A či reagujú na tie štátne symboly, to asi už nie. Stožiar v roku 2013 bol vlastne pripomenutie 20. výročia rozdelenia. Takže pôvodne to bola pripomienka toho rozdelenia. Že to prerástlo aj do tejto vlajky, čo bola vystavená v Kunsthalle, tak to sa len ďalej vyvíjala téma. Neviem, či to ľudí zaujíma, ale mňa to zaujíma, tak som to pripomenul. Je to deformovanie kolektívnej pamäte,  vytesnenie skupiny ľudí a ja na to reagujem. To ma zaujíma.

Výstavu otvorí diskusia Štátne symboly, sloboda umenia, kauza 17.2. o 17:30 v Open Gallery na Baštovej 5. Diskutujú umelec Dalibor Bača, historik umenia Daniel Grúň, umelec Jozef Jankovič, teoretik a kurátor Jiří Ptáček. Moderuje Lenka Kukurová.

Vystavujú: Dalibor Bača, Anca Benera – Arnold Estefan, Mira Gaberova – Katarína Morháčová, Guma Guar, Tibor Horváth, Jozef Jankovič, Szabolcs KissPál, Nemere Kerezsi, Tamara Moyzes, Rafani, Kornél Szilágyi (Igor Buharov)

Foto: archív autora, Tomáš Halász