Štefan Ivanco: Inšpekcia nerieši útoky policajtov na Rómov, chýba nulová tolerancia

EEA, EHP, Fond pre MVO

Od roku 2009 riešia prípady policajného násilia na Rómoch. Pred súd sa im podarilo dostať policajtov z kauzy týrania chlapcov z Lunika IX. Napriek videu zo šikanovania detí, ktoré si muži v uniformách naháravali, súd policajtov pre nedostatok dôkazov oslobodil. Programový koordinátor Poradne pre občianske a ľudské práva ŠTEFAN IVANCO  hovorí o policajnom násilí v rómskych komunitách aj o tom, prečo nie sú doteraz potrestaní policajti za zbitie ľudí v Moldave nad Bodvou alebo v ostatných podobných prípadoch.

Sú prípady policajného násilia na Rómoch bežné alebo skôr výnimočné?

„Témou policajného násilia sme sa začali zaoberať  pred šiestimi rokmi. Prvým prípadom bolo zastupovanie chlapcov  z Lunika IX v medializovanej kauze týrania košickými policajtmi.  Odvtedy chodíme do terénu a dlhodobo monitorujeme takéto prípady. Vypočuli sme si množstvo svedectiev, z ktorých vychádzalo, že skutočne prišlo k policajnému násiliu v tých lokalitách. Slovensko je pritom dlhodobo kritizované za prístup polície k rómskym komunitám. Nedokážem ale povedať presné číslo, monitoringom sa snažíme identifikovať konkrétne prípady, získať čo najviac informácií o nich a zabezpečiť konkrétnym osobám právnu pomoc.  Ak sa vyskytne čo i len jeden prípad policajného násilia, ktorý nie je vyšetrený, je to zlé.“

Koľko prípadov ste teda riešili od roku 2009?

„Nie všetky prípady, ktoré zdokumentujeme v teréne, končia aj našou právnou pomocou. Mnohokrát majú ľudia obavu podať sťažnosť na políciu, alebo chýbajú postačujúce dôkazy ako aspoň lekárska správa. Usilujeme sa preto zabezpečiť zastupovanie hlavne v prípadoch, ktoré boli relatívne dobre zdokumentované, aby sme mali šancu prípad posunúť na súd. Celkovo sme zabezpečili právnu pomoc pre viac než dvadsať klientov a klientiek, medzi nimi spomínaní chlapci z Lunika IX a ľudia z Moldavy nad Bodvou. Okrem toho sme v pár prípadoch iniciovali vyšetrovanie aj v mene samotnej Poradne.  Väčšinou boli ale naše sťažnosti odmietnuté  vyšetrovateľom, ktorý konštatoval, že nedošlo k spáchaniu trestného činu.“

Prečo?

„Neviem. V lepšom prípade začali trestné stíhanie na náš podnet až po zásahu prokuratúry, ale potom tiež v istej fáze bolo vyšetrovanie voči príslušníkom polície zastavené. Rozhodnutia väčšinou nie sú detailne odôvodnené,  vyšetrovateľ inšpekcie ministerstva vnútra najčastejšie nepovažuje skutok za trestný čin alebo konštatuje, že  ho nebolo možné preukázať. Pri posudzovaní výpovedí poškodených a policajtov sa z našich skúseností inšpekcia často prikláňa na stranu svojich kolegov, ktorí čelia podozreniu. Vyšetrovateľ im obyčajne prikladal aj vyššiu váhu oproti tomu, čo hovorili  poškodení a vyšetrovanie zastavil. Okrem toho sa inšpekcia spravidla neusiluje vyhľadať a vypočuť všetkých relevantných svedkov alebo bagatelizuje dostupné lekárske správy. Z nášho pohľadu jednoducho nerobí svoju prácu dostatočne dôsledne.“

Koľko prípadov policajného násilia riešite dnes?

„Okrem chlapcov z Lunika a Moldavy nad Bodvou ide o ďalších päť prípadov, v ktorých v súčasnosti zabezpečujeme právnu pomoc.“

Policajná razia vo Vrbnici.

Uvedomujú si samotní Rómovia zo segregovaných osád alebo geta,  že je na nich napríklad pri zásahu vykonávané policajné násilie a že sa môžu voči tomu brániť?

„Podľa mňa áno. V drvivej väčšine si uvedomujú, že policajt sa k ním správal v rozpore so zákonom. Navyše ide o zjavné násilie, či už počas nejakej razie, alebo sme zaznamenali prípady donúteného priznania sa na policajnej stanici. Bez ohľadu, či podozrivý skutok spáchal alebo nie.  Ľudia vedia, že takéto správanie nie je v poriadku. Mali sme prípad, kedy boli zadržaní maloletí a dlhý čas im nebola poskytnutá voda alebo si dlhé hodiny nemohli sadnúť, čo možno taktiež charakterizovať ako neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie a je v rozpore s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach.

Hovoríte teraz o chlapcoch z Lunika IX?

„Nie, toto bol iný prípad, ktorý sme riešili. Aj takto ale vyzerá  jedna z foriem ponižovania.“

Ako sa môžu voči tomu Rómovia brániť?

„Domôcť sa spravodlivosti na Slovensku je v takýchto prípadoch ťažké. Hovorí o tom aj naša správa. Kauza týrania košických policajtov je jediný prípad policajného násilia na Rómov, ktorý sa nám podarilo dostať až pred súd. Nakoniec sa ukázalo, že ani jednoznačné dôkazy nemusia stačiť. Ako som už spomenul, podľa nás ministerská inšpekcia nerobí všetko preto, aby boli sťažnosti Rómov a Rómiek vyšetrené. To je prvá a hlavná bariéra, ktorá bráni potrestaniu páchateľov policajného násilia.

Čím to je: legislatívou alebo neochotou?

„Na niečo podobné sa ma pýtal aj komisár Rady Európy pre ľudské práva Nils Muižnieks. Nemám na to jednoznačnú odpoveď. Vnímam to ako kombináciu zlyhania viacerých faktorov. Jedným z nich je obyčajná ignorancia k ľudským právam Rómov a Rómiek, ale aj snaha si uľahčiť prácu. Vyšetrovanie takýchto prípadov si vyžaduje od inšpekcie veľa úsilia, námahy a možno nie sú ani zvyknutí účinne riešiť podozrenia z policajného násilia. A niektorí možno nemajú dostatočné odborné skúsenosti alebo bojujú s predsudkami. Aj s tým sme sa stretli.“

Pochod proti policajnému násiliu páchanému na Rómoch v Michalovciach.

Dá sa povedať, kto je typickou obeťou policajného násilia?

„Monitoring prípadov, o ktorých hovoríme, sme robili prevažne v segregovaných rómskych komunitách. Nedokážem preto presne odpovedať na túto otázku.  Sú lokality, kde sa nám ľudia nesťažovali a v iných zase opakovane hovoria o policajnom násilí. Zrejme to súvisí aj s personálnymi obsadením policajnej stanice a celkovo vzťahmi Rómov s policajtmi v tých obciach a mestách.  Som však presvedčený o tom, že príslušnosť k rómskej národnosti je v tomto ohľade priťažujúca. Teda Rómovia a Rómky čelia väčšej pravdepodobnosti, že budú čeliť útoku príslušníkov polície ako ľudia z majority.“

Čo by pomohlo zlepšiť situáciu?

„Veľa sa teraz diskutuje o zavedení policajných kamier. Ale obávam sa, aby to nebolo aj kontraproduktívne. Policajti si budú vedieť nájsť spôsob, ako to násilie vykonať a mohli by sa potom brániť, že na videu nič nie je. Riešením by mohli byť ešte malé osobné kamery na vestách policajtov, ako majú napríklad vo Veľkej Británii, no tieto opatrenia nepovažujem za najdôležitejšie. Podstatná je hlavne väčšia osveta a scitlivenie príslušníkov policajného zboru k ľudským právam a samozrejme, dôsledné vyšetrenie doterajších podozrení. Je dôležité, aby tí, ktorí zneužili policajné právomoci, boli za to potrestaní. A to sa v súčasnosti na Slovensku nestáva. Je veľmi dôležité v policajnom zbore rozvíjať určitú vnútornú kultúru fungovania, ktorá policajné násilie jednoducho vylučuje. Bežní policajti stále akoby cítia, že ich nadriadení prižmúria oko pri takomto správaní. Chýba princíp nulovej tolerancie.“