Ako miznú odlúčené deti

Pochádzajú z krajín, kde prebieha vojnový konflikt, alebo sú individuálne prenasledovaní. Svoju domovskú krajinu opustili a na naše územie sa dostanú rôznymi cestami, často komplikovanou niekoľkomesačnou migráciou. Zväčša ide o chlapcov v tínedžerskom veku, najčastejšie somálskej alebo afgánskej národnosti. Rodičia maloletých bez sprievodu sú zosnulí, nezvestní, či odlúčení počas migrácie. Maloletí sú preto predbežným opatrením umiestňovaní do detských domovov a je im súdom ustanovený opatrovník, ktorým je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. S jeho pomocou žiadajú o udelenie azylu, no zvyčajne získajú len doplnkovú ochranu – teda časovo obmedzené povolenie na pobyt.

Z odlúčených detí sa však často už počas prvých týždňov na našom území stávajú deti miznúce. Slovenský systém ich nedokáže zachytiť a poskytnúť im pocit bezpečia a ochrany natoľko, aby neutekali ďalej. Následne sa ľahko stávajú obeťou prevádzačov,  obchodovania s ľuďmi, sexuálneho vykorisťovania či otroctva. Práve tejto problematike sa s podporou Fondu pre MVO venuje Liga pre ľudské práva. O odlúčených a miznúcich deťoch sme sa rozprávali s právničkou LĽP, Alexandrou Malangone, viac informácií nájdete aj v publikácii Miznúce deti.

Aký je život odlúčeného dieťaťa, ktoré sa migráciou ocitne na Slovensku?

V podstate žije normálne ako hociktoré dieťa, len nemá kontakt so svojou rodinou. Napríklad jeden chlapec žije v Trenčíne, má doplnkovú ochranu a chodí na strednú školu. Tak ako slovenské deti, aj on môže zostať v detskom domove až do veku 25 rokov, ak chodí na vysokú školu a pripravuje sa na povolanie. Potom sa potýkajú presne s takými problémami ako slovenské deti, ktoré opúšťajú detský domov a nikoho nemajú. Riešia ubytovanie, život, a nemajú nikoho, kto za nimi stojí.

Stalo sa, že bývalá sociálna pracovníčka, si dieťa zobrala do pestúnskej starostlivosti, keď  dosiahlo 18 rokov. Býval u nej ako dospelý a chodil do školy. Ale to je absolútne výnimočný prípad, u nás vlastne nie je možné, aby si adoptoval cudzie dieťa. A že by fungovala nejaká pestúnska starostlivosť, v prípade maloletých bez sprievodu náhradná rodinná starostlivosť, tak to je v málo prípadoch. Málo detí bez sprievodu je vôbec v takom veku (vhodnom na osvojenie, pozn. ed.), zvyčajne sú tak od 17 do 18ich. I keď máme prípad, kedy dvojročný chlapček žije u profesionálnej matky a otca. Je to obrovský rozdiel,  ako sa deti vyrovnávajú so životom, ak majú referenčný bod, toho človeka, ktorému veria, ktorý sa o nich stará. To potrebuje každé dieťa.

Tí, ktorí to takto nemajú a ostávajú tu po 18ke, majú doplnkovú ochranu. Mnoho z nich odchádza z detského domova, idú do Bratislavy. Niekto robí v pizzerii, niekto chvíľu robí a potom ide do školy. Máme tu aj takých, napríklad jedného bývalého maloletého bez sprievodu, čo akurát skončil vysokú školu, informačné systémy a priemysel alebo niečo také. Tento mladý muž vyštudoval v Trnave, bakalára aj magistra, takže už je inžinier a tiež má udelenú len doplnkovú ochranu.

Sú to mladí ľudia, majú 25 rokov a nikoho nemajú, žijú sami. Majú šťastie ak majú niekoho, kto ich len nevyužije pracovne alebo inak . Snažia sa nejako pretĺkať ďalej životom a majú podľa mňa dosť ťažký údel. Veľa z nich sa jednoducho snaží nejakým spôsobom dosiahnuť to, aby mali nejakú stabilitu. Po piatich rokoch, keď už im je predlžovaná  doplnková ochrana, môžu požiadať o dlhodobý pobyt.

Ako dochádza k tomu, že maloletí bez sprievodu miznú?

Po prvé majú niekoho z rodiny alebo zo známych, s ktorými by chceli byť. A uvedomujú si, že tá legálna cesta je komplikovaná, dlhá atď, tak to risknú nelegálnou. Dôvodom je často kombinácia toho, že prídu, cítia sa tu nechcení, neprijatí, nemajú tú situáciu prehľadnú a zároveň by chceli byť so svojimi rodinami, známymi. V krátkom čase sa rozhodujú a vedia, že na Slovensku je strašne komplikované získať „občiansky“, lebo to ústnym podaním koluje. Takže  idú ďalej, lebo nevidia šancu, že by tu mohli zostať.

Ale tí, s ktorými sme hovorili, tí, ktorí zostali, vraveli, že ďalší aspekt  je, že oni chcú robiť. Lebo napríklad zaplatili 10 000 dolárov iba za prevoz z Étiopie do Moskvy. Ten dlh, ktorý sa im nahromadil, kým sa dostali sem, je obrovský faktor zraniteľnosti. Nie že by si mysleli, že keď pôjdu do Západnej Európy, že tam budú mať život ľahký. Ale zohráva tam úlohu, že asi budú môcť viac zarobiť a vykúpiť sa z dlhu. Plus sú tam väčšie komunity cudzincov, čiže sa budú cítiť viacej medzi svojimi, prijatí.

Nie veľa z nich je tak psychicky nastavených, že chcú ešte ďalej bojovať. Mnohí vraveli, že ich volali, že poď, ale tí, ktorí nejdú, tak to boli väčšinou chalani, ktorí nemali nikoho. Ani doma, v tom zmysle, že nevedeli kde sú, alebo boli zabití, alebo jednoducho s nimi úplne stratili kontakt. Takže nemali peniaze na cestu ďalej a boli tak vyčerpaní, že toho mali po krk. Takže zostali a postupne tie najťažšie týždne, mesiace prekonali a potom už zostali.

Čiže niekedy zostali aj z rezignácie. Že už proste nemám sily ísť ďalej, len by som sa chcel cítiť prijatý, že som nič zlé neurobil. Na veľa z nich dolieha veľmi depresívne, že sa necítia vítaní. Možnosti, ktoré tu oni majú sú veľmi obmedzené a komplikované. Stále majú neistotu pobytu, čo bude so mnou, ako budem žiť, aké mám šance, že budem mať azyl alebo doplnkovú ochranu, čo sa stane, keď budem mať 18… Takže podľa mňa toto sú tie hlavné faktory, ktoré podmieňujú to, že utekajú.

Ako sa im snažíte pomôcť v rámci vášho projektu?

Aj keď detí je málo, tak sa snažíme podchytiť to od úplného začiatku a nastaviť úplne inak systém starostlivosti. V podstate najmä získať čas, aby sme mohli aspoň preskúmať legálne možnosti a aby sme mohli získať dôveru tých detí . Potom keď už niekto chce ujsť, ujde aj keby sme ho dali do klietky, ale keď pri niekom stojíme a bojujeme zaňho, je to iné. A my môžeme skúsiť napomôcť zlúčeniu rodiny.

Mali sme jeden prípad, kde už pomaly na druhý deň mal ísť chlapec za svojím bratom, ktorý mal azyl vo Veľkej Británii . VB a migračný úrad u nás sa ale dohadovali, kto zaplatí za DNA testy, potvrdzujúce, že naozaj ide o príbuzných. Tak dlho sa dohadovali, až nakoniec chlapec toho mal už plné zuby, prišiel do tábora pre žiadateľov o azyl za skupinou jeho krajanov a odišiel s nimi. A to tu bol skoro rok.  Keď sa na to objektívne človek pozrie, nemôže mu ani vyčítať, že si povedal, že tak už kašlem na to, lebo zodpovední sa nevedia dohodnúť, kto zaplatí 300 euro za DNA testy.

Takže ja by som sa chcela na toto zamerať – skúsiť vymyslieť opatrenia na prevenciu tých miznutí. Samozrejme nerobíme si ilúzie, že teraz ideme zabrániť  všetkým, ktorí utekajú. Ale chceme zabrániť tomu, aby ich vykorisťovali prevádzači, aby utekali, aby sa nestávali obeťami obchodu s ľuďmi, a aby nefungovali absolútne neregulérne a nelegálne. Lebo sú možnosti legálne, ale dlho trvajú, sú komplikované. Možno nevyjdú, ale aspoň sa o ne pokúsme, neargumentujme, že oni aj tak chcú ísť preč. Lebo sú to deti, ktoré sa nájdu na našom území, sú pod našou jurisdikciou. A my sa jednoducho musíme o ne postarať tak ako sa postaráme o každé slovenské dieťa.

Je to téma, o ktorej sa nehovorí, bežní ľudia ani moc nevedia, že sa deje. Ako môže obyčajný človek, nie právnik ani odborník, prispieť k tomu, aby sa niečo zmenilo?

Týchto detí nie je veľa, ale tí, ktorí tu sú, tak keď ich človek spozná, keď sa s nimi stretne v škole alebo práci, ocenia, ak sa budete snažiť jednoducho individuálne vzbudiť pocit, že tu sú vítaní. Že už sem patria, že táto krajina ich tu chce mať, lebo nič zlé neurobili a mali to v živote ťažké. Stačí ich zapájať do úplne bežných vecí, zavolať ich niekam večer do kina, na koncert, na stanovačku, na nejaký výlet, vziať ich do partie. Lebo toto je niečo, čo im veľmi chýba. Pre nich je to niečo absolútne výnimočné a nie sú na to zvyknutí. Keď príde víkend, tak aj tí, čo sú aj na vysokej škole, sú sami. Slovenskí študenti idú domov a oni majú víkend pred sebou sami a keď sa stane, že študujete na vysokej škole 5 rokov a žiaden víkend vás nezavolá nikto zo spolužiakov, že poď so mnou domov do Prešova, tak to je ťažké. Takže preklenúť tú bariéru a zavolať ich, prijať medzi seba a trochu im to uľahčiť.

Projekt Miznúce deti je podporený z Programu podpory mimovládnych organizácií – Demokracia a ľudské práva, ktorý je súčasťou implementácie Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Prostredníctvom tohto Programu sa donorské krajiny, Island, Lichtenštajnsko a Nórske kráľovstvo podieľajú na znižovaní hospodárskych a sociálnych rozdielov v Európskom hospodárskom priestore.